Technickým zázrakom bol Hongkong otvorený už dávno. Staručká jednokoľajka na Victoria Peak vyváža prominentov do honosných víl pod vrcholom strmého kopca už od roku 1888. Z jej vrcholovej stanice vidno Hongkong Island - výkladnú skriňu modernej architektúry - ako na dlani.

Len odtiaľto možno ďalekohľadom nazrieť do kancelárií na horných poschodiach pyšnej budovy finančného centra Two International, piatej najvyššej stavby na svete. Hrdo tróni nad zubatým horizontom mrakodrapov hongkonského Manhattanu. Na stiesnenom ostrove má každý štvorcový meter cenu zlata. Rekordné objemy obchodov stále lákajú do Hongkongu nových obyvateľov. Jediná cesta, ako uspokojiť rastúci dopyt po priestore, je dobývať oblaky. Pre obdivovateľov mrakodrapov je toto mesto doslova rajom. Na jeho území stoja štyri z pätnástich najvyšších budov sveta. Obrovské žeriavy sú zabodnuté do mrakov ranného oparu, chumáče z bambusového lešenia skrývajú nové železobetónové kolosy. V roku 2010 by sa mala na polostrove Kowloon dokončiť nová dominanta mesta: obchodné centrum, ašpirant na titul štvrtej najvyššej budovy na Zemi.

Zbytočné obavy

Červená čínska zástava zaviala na budove správnej rady už pred jedenástimi rokmi. Dňa 1. júla 1997 Britom vypršal 99-ročný výpožičný čas a mesto odovzdali Pekingu. Mnohí obyvatelia mesta mali obavy o svoju budúcnosť. „Za britskej éry sa liberálne prostredie v Hongkongu stalo útočiskom pre mnohých politických aj ekonomických emigrantov z Číny. Obávali sa, že po príchode ľudí z Pekingu budú ohrozené nielen demokratické princípy, ale aj pravidlá voľného trhu. Radšej sa zbalili a odišli do zahraničia. Aj môj brat si zlatnícku firmu presťahoval do Singapuru,“ spomína Tony Zheng na obdobie pred jedenástimi rokmi, plné nervozity a obáv. Do miestnej zoo, oázy zelene v džungli mrakodrapov v časti Central na Hongkong Islande, prišiel synovi ukázať mláďa leoparda, novú atrakciu záhrady. Obavy sa ukázali zbytočné. Hongkongu sa darí ako málokedy predtým. Upevnil si pozíciu jednej z najväčších ázijských obchodných metropol. Číňania si dobre zrátali, akým prínosom pre nich je. V Hongkongu, a aj o dva roky neskôr v susednom Macau, zaviedli filozofiu „jedna krajina, dva systémy“. Mesto získalo štatút špeciálneho administratívneho regiónu a Peking sa zaručil, že na päťdesiat rokov nebude ovplyvňovať mechanizmy voľného trhu ani hongkonský právny a sociálny systém. „Sľuby sú sľuby, prvé mesiace sme nedôverčivo čakali, čo sa bude diať. Čoskoro sme si však uvedomili, že nič zásadné, čo by ovplyvnilo náš život, sa v meste nestalo,“ pokračuje Tony, maklér jednej miestnej realitnej agentúry. „Po troch rokoch sa vrátil aj môj brat. Biznis v rokoch ázijskej ekonomickej krízy stagnoval aj v Singapure a doma v Hongkongu mu stačilo len oprášiť staré kontakty,“ dodáva Tony. Pekinská vláda však predsa len nezabudla dať najavo, kto je v Hongkongu pánom. Napriek dohode pozmenila jedno z nariadení miestneho najvyššieho súdu a zrušila hongkonské občianstvo pre deti čínskych prisťahovalcov, ktorí do mesta prišli po roku 1997.

Schody do neba

Od čias, keď strategickú polohu Hongkongu objavili európski obchodníci s čínskym čajom a hodvábom, sa mesto stalo stretom dvoch kultúr.Dnes treba hranicu odlišných svetov hľadať hlboko ukrytú v labyrinte betónového mraveniska. Symbolizuje ju aj čínsky kuchár, ktorý šikovnými pohybmi ručne naťahuje ryžové rezance v pouličnej vývarovni hneď vedľa žiarivého vchodu do globálnej siete kaviarní. Kultúrne
rozdiely čoraz viac zakrýva ligot technologickej ultramoderny. Najmä v štvrti Central, ktorú obsadili banky a nadnárodné spoločnosti. To, čo sú pre našinca futuristické modely budúcnosti z digitálnych vizualizácií, si v Hongkongu možno ohmatať už dávno. Náš zajtrajšok je tu vzdialenou minulosťou. Nie je ľahké nájsť v meste stavbu staršiu ako päťdesiat rokov. Výnimkou je len stará lanovka na Victoria Peak. Dnes patrí k najväčším atrakciám mesta. Krátko po tom, ako opustí stanicu v údolí, sa vagón ako červík zavŕta do betónového labyrintu štvrte Middle levels. „Stredné úrovne“ vyrástli v päťdesiatych rokoch minulého storočia pri jednom boome osídľovania Hongkongu. Miesta bolo málo a vysoké obytné domy sa zarezali do strmého úbočia pod Victoria Peak. Ich obyvateľom rozcvička pri ceste z práce domov do strmého kopca čoskoro začala liezť na nervy. Mesto im vyšlo v ústrety a vymyslelo unikátny dopravný prostriedok. Bankovú štvrť neďaleko zálivu s obytnou zónou spája najdlhší eskalátor na svete. Viac ako osemstometrové chodiace schody denne využijú desaťtisíce ľudí a významne pomohli uvoľniť hustú premávku na serpentínach v strmom svahu. Britské koloniálne časy pamätajú aj staré parníky, premávajúce cez hongkonský záliv medzi centrom a Kowloonom. Prvých pasažierov previezli pred sto dvadsiatimi rokmi a s prestávkami počas druhej svetovej vojny a najsilnejších tajfúnov premávajú dodnes, aj keď už na modernejší pohon. Jednotlivé časti mesta v sedemdesiatych rokoch minulého storočia spojil podmorský tunel, deväťminútová plavba na lodiach s patinou histórie však stále zostáva najštýlovejším aj najlacnejším spôsobom, ako sa dostať cez záliv. Pri spojení ostrova Lantau už urbanistické plány nedali nijakú šancu historickým spôsobom prepravy. Najväčší hongkonský ostrov spája s pevninou architektonický skvost – most Tsing Ma, druhý najdlhší visutý most na svete.

Raj podvodníkov

Ak v sídlach bánk na Hongkong Islande tečú miliardy zväčša len cez bankové účty, v časti Kowloon môžu niekoľko stoviek dolárov utratiť aj smrteľníci. Život v Hongkongu patrí medzi najdrahšie na svete, elektronika a počítačový hardvér však lákajú príjemnými cenami. Vyhlásený nákupný raj prilákal kšeftárov z celého sveta. Nie len tých poctivých. „Dobre si prezrite, čo a za koľko kupujete,“ radí nápis na recepcii v hoteli. Každá informačná tabuľa upozorňuje na podvodníkov, zvýraznené je číslo oddelenia polície, ktoré má delikty na starosti. V Hongkongu však platí pravidlo, že ten, kto pustí peniaze z ruky, ich zväčša už neuvidí. Do obchodov na Nathan road, nákupnej tepne Kowloonu, spotrebiteľské práva ešte nedorazili. V lepšom prípade sa radosť z „výhodného nákupu“ rozplynie pri pohľade na aj o polovicu lacnejší tovar vo vedľajšom obchode, v horšom až doma, pri rozbaľovaní bezcennej napodobeniny renomovanej značky.

Domáci miláčikovia

Ďalej od obchodných centier, hlbšie v uličkách Kowloonu, má Hongkong čoraz viac chuť a vôňu materskej pevniny. Angličtina, jeden z dvoch oficiálnych jazykov, sa vytráca z reklamných tabúľ aj debát domácich a nahrádza ju kantoská a s príchodom ľudí z čínskeho vnútrozemia aj mandarínska čínština. Podiel čínskeho etnika sa po zmene samosprávy pred jedenástimi rokmi rýchlo zvyšuje. Ľudia si do novej domoviny prinášajú so sebou aj svoje zvyklosti a chladnú modernu mesta oživujú pôvodným koloritom. V úzkych uličkách Kowloonu nechýbajú tradičné čínske vývarovne, salóny tradičnej čínskej medicíny a trhy s nespočetnými ingredienciami pre pestrú čínsku kuchyňu. Dôstojné miesto dostali aj miláčikovia čínskych domácností. Zlaté rybky sú pre Číňanov symbolom bohatstva a podľa tradície prispievajú k rovnováhe v domácnosti. Patrí im celá ulica v severnom Kowloone. Výklady desiatok obchodov sú ovešané vrecúškami s oranžovozlatými miláčikmi. Neďalekú ulicu Mong Kok zdobia klietky so spevavými vtákmi. Každé ráno sa majitelia operencov prichádzajú na vtáčí trh pochváliť, čo nové sa ich zverenci naučili. „Ni hao!“, „Dobrý deň!“, praje z prútenej klietky čínska zmenšenina našej vrany. „Tí najučenlivejší predstavujú celý majetok. Chovám ich už dvadsaťdva rokov a najťažšie mi bolo, keď sa k Hongkongu blížila vtáčia chrípka. Štyri mesiace som nepredal ani kus,“ tvrdí ujo Song, majiteľ zhovorčivého operenca. Ponúka návod, ako možno aj v stiesnenom meste uniknúť z ruchu veľkomesta. Neďaleko hraníc s Čínou sa betónová džungľa mení na koberec zeleného lesa. Cez kopce sa vinie chodník, po ktorom sa dá týždeň blúdiť v tropickom pralese. „Kedysi som tam chodil chytať vtáky. Dnes kopce prenechám mladým a idem si radšej staviť na dostihy na neďaleký hypodróm,“ neskrýva ujo Song vášeň väčšiny Číňanov pre hazard. Miestne zákony kladú jeho záľube prekážky, okrem dostihovej dráhy si ju nikde inde v Hongkongu nemôže užiť. Preto raz za pol roka s priateľmi nasadne na rýchloloď do neďalekého Macaa a v miestnych preslávených kasínach to poriadne roztočí, čo mu peňaženka stačí.

Zdroj: Goldman

Welcome to the Hotel California - Akoby sa horúcim africkým vzduchom niesli slová piesne od Eagles. Z rozpálenej červenej zeme vyrastá  niekoľko jednoduchých prízemných budov, medzi nimi sú pozbíjané drevené stánky na predaj ovocia a zeleniny. Jedna z typických usadlostí v kenskom okrese Karatina.

Hotel California je vlastne malá reštaurácia s ošarpanými stenami (v Keni nazývajú hotelmi aj bufety a reštaurácie), ktorá je zdrojom obživy pre dvadsaťjedenročnú Ann, jej rodičov a súrodencov. Čistia a varia zeleninu, krájajú kapustu, pripravujú cesto na chlebové placky čapátí a pečú ich na ohni. Ak má hosť chuť na nejaký nápoj, dá Ann peniaze a ona mu ho donesie z neďalekého obchodíka. Potom pustí hudbu naplno a začne sa vlniť v jej rytme. „Come on, shake your body,“ vysvetľuje kamarátovi Markovi a učí ho, ako správne vlniť bokmi. Mladá černoška je v tom neprekonateľná. Hlasnú rytmickú hudbu má zrejme zakódovanú v génoch. Hudba a tanec je prirodzenou súčasťou životného štýlu Keňanov. Nech sú akokoľvek chudobní, nešťastní, chorí či zúfalí, hudba a spev im aspoň na chvíľu pomôžu zabudnúť.

Strach po zotmení

Rytmická hudba sa rozlieha od skorého rána celou centrálnou ulicou mestečka Nyeri. Majitelia otvárajú obchodíky, trhovníci rozkladajú na zem svoj tovar, predavači banánov neúnavne ponúkajú trsy, ktoré nesú v rukách. Iní si na chrbát alebo vozík za sebou naložia neuveriteľné množstvo nákladu a niekam ho vlečú. Okolo nich sa víri prach. Krajčíri šliapu do pedálov svojich strojov priamo na ulici. Všetko je tu až šialene lacné. „Po zotmení Nyeri vôbec nie je bezpečné miesto,“ upozorňuje nás brat Dominik, ktorý tu vedie chlapčenskú školu St. Mary´s. Nedovolí nám prejsť pešo ani tých päť minút cesty z areálu školy do nášho ošarpaného hotelíka Star. Radšej nás naloží do starého rozhrkaného tranzitu, ktorým vozí svojich žiakov a nákupy do kuchyne, a vyloží až pred vchodom do hotela. Hoci sa nám nechce veriť, že usmievaví a priateľskí obyvatelia Nyeri sa v noci môžu zmeniť na lupičov a vrahov, brat Dominik asi vie, o čom hovorí. V Nyeri žije už desať rokov a do Afriky prišiel z New Yorku pred dvadsiatimi tromi rokmi. Jeho úlohou je riadiť školu pre chlapcov z ulice a z chudobných rodín. Hoci v Keni pred tromi rokmi zaviedli povinnú školskú dochádzku a bezplatné základné školy, rodičia väčšinou nemajú peniaze na školskú uniformu, knihy a zošity, takže deti do školy posielať nemôžu. A detskí bezdomovci potulujúci sa v uliciach miest, ktorí žobrú, kradnú a fetujú, nemyslia na školu vôbec. Ich rodičia sú chorí, mŕtvi, násilní alebo tak veľmi chudobní, že nemali ani na jedlo pre svoje deti.

Preč od lepidla

Práve takéto deti ťahá z dna brat Dominik a „jeho“ škola. Podporuje ju spolu s ďalšímiprojektmi pre deti ulice aj slovenská mimovládna organizácia ERKO prostredníctvom verejnej vianočnej zbierky Dobrá novina. „Našou podmienkou je, aby chlapci prestali fajčiť a fetovať,“ hovorí brat Kombe, vychovávateľ najmenších obyvateľov kampusu „Od lepidla si odvyknú ľahko, asi preto, lebo tu nemusia zaháňať hlad a zimu. S cigaretami sú väčšie problémy.“ Vo veľmi jednoduchých podmienkach tu býva takmer sedemsto chlapcov. Mladší dochádzajú každý deň do základných škôl v okolí, starší navštevujú strednú školu priamo v areáli. Táto škola pre chudobných sa tak vypracovala, že patrí medzi najlepšie v krajine a bohatí rodičia sem chcú prihlásiť svoje deti, aby skončili strednú s dobrými výsledkami. Žiačikovia tu pritom vôbec nemajú idylický život (hoci je tisíckrát lepší ako ten vonku): mnohí chodia spať neskoro a vstávajú už o pol piatej, aby sa zodpovedne pripravili na vyučovanie, sami si perú, pomáhajú v kuchyni, starajú sa o svine, upratujú, pracujú v záhrade, pomáhajú mladším kamarátom. Pravidelne však dostávajú skromné jedlo, majú si čo obliecť a obuť a v noci spia v posteli. „Nie ako predtým – na ulici ako auto,“ smeje sa dvanásťročný Isaac. Pre nedostatok jedla a škodlivé látky z lepidla, ktoré fetoval, vyzerá najviac na sedem rokov. Je v prvej triede, až teraz sa učí čítať a písať. Niektorí jeho spolužiaci sú ešte starší. Roky na St. Mary´s a ťažké detstvo z nich robia uvedomelých, cieľavedomých mladých mužov, ochotných veľa študovať a pracovať.

Najbiednejší

Kenská metropola Nairobi patrí podľa štatistík medzi najnebezpečnejšie mestá na svete. V dôsledku extrémnej chudoby väčšiny jej obyvateľov znamená ukradnutý mobil alebo peňaženka pre zlodeja celý majetok. Muzungu, bieli cudzinci, tu žijú v hoteloch, ktoré stráži ochranka so samopalmi, a v uliciach ohradených vysokými mrežami. Získať v Keni zbraň je jednoduché. Stačí vedieť, od koho si ju prenajať. Na deň to stojí približne dvetisíc korún, ak sa z nej aj strieľalo, platí sa ešte niečo navyše. Preto lupiči väčšinou nemajú záujem ju použiť, len ňou zastrašiť svoje obete. Lupiči sú však väčšinou ústretoví. Niekedy sú vystrašenejší ako ľudia, ktorých okrádajú – najmä ak je to ich prvý
„záťah“. Väčšinou nechcú muzungu zabiť. Chcú len peniaze alebo niečo, čo môžu speňažiť. Dá sa s nimi dohodnúť, že vám vrátia sim kartu z mobilu a doklady z peňaženky. Odporúča sa nenosiť so sebou veľa peňazí, ale vždy mať aspoň niečo, aby vás frustrovaní zlodeji v návale hnevu nezabili. Na nairobských križovatkách deň čo deň postávajú muži bez práce a čakajú, či ich neosloví niekto, kto práve potrebuje nádenníckeho robotníka, stavbára, nosiča. Ženy zas klopú na dverev lepších štvrtiach a pýtajú sa, či nemôžu s niečím pomôcť v domácnosti alebo vyprať oblečenie. Život je tu tvrdý. Ľudia často kráčajú za prácou pešo ráno celé hodiny a večer sa rovnako dlho vracajú domov – a to všetko len s minimom jedla, ktoré vystačí akurát na fungovanie ich tiel. Väčšinou žijú v biednych štvrtiach nazývaných slumy, v jednoduchých búdach z vlnitého plechu bez okien, tečúcej vody a elektriny, na kope špiny a hnijúcich odpadkov. V takýchto nepredstaviteľných podmienkach sa ženia a vydávajú, privádzajú na svet deti, zháňajú peniaze na prežitie, smejú sa a plačú, boja sa násilných gangov a dúfajú v lepšiu budúcnosť. Nečudo, že v Nairobi to vyzerá takto. Hoci pred štyrmi rokmi prišli po rokoch diktatúry s novým prezidentom zmeny k lepšiemu, je to príliš krátky čas na to, aby sa ľudia mali dobre. Pod hranicou chudoby stále žije približne 70 percent obyvateľov Kene. Dospelých kosí AIDS a ďalšie choroby a po sebe zanechávajú nakazené siroty. Ľudia – a je jedno, či vychodili prvú triedu základnej, alebo univerzitu – tu stále veria na zlých duchov a čarodejnice, niektorí politici si myslia, že ľudské obety im zabezpečia kariérny postup.

Pár rokov života

K Domittian, starej žene zo slumu Kibera, nás doviedla dobrovoľníčka Kristina, ktorá prišla z Francúzska pomáhať chorým z kiberskej farnosti. Vchádzame do chatrče bez okien. Steny z vlnitého plechu cez deň slnko rozpaľuje, v búde je ako v konzerve. Celé zariadenie tvorí udupaná hlina namiesto podlahy, drevená polica, nízky stôl, dotrhaná pohovka a kopa handier. Na zemi na kuse molitanu leží Domittian. Stará pani už dva roky takmer nezmenila polohu. Ochorela na tuberkulózu, a keď už na tom bola takmer dobre a dokázala vyjsť na ulicu, nejaký zlodej ju chcel okradnúť a zhodil ju pritom na zem. Zlomil jej bedrový kĺb. Už nikdy sa jej nezrastie tak, aby mohla opäť chodiť. Domittian mala šesť detí. Päť zomrelo na AIDS, dcéra, ktorá ešte žije, býva niekde v meste a o matku sa nezaujíma. Kým Domittian vládala, starala sa o tri vnúčatá, ktoré jej ešte zostali po mŕtvych deťoch. Teraz sa vnúčatá starajú o ňu. Aj ony sú HIV pozitívne, ale majú pred sebou ešte niekoľko rokov, kým ich zabije AIDS ako ich rodičov. Štrnásťročný Kevin starú mamu ľúbi najnežnejšie. „Teraz sa usmieva, ale v noci máva hrozné bolesti,“ hovorí. „Niekedy pre ne kričí celé hodiny.“ Epidémia AIDS zapríčiňuje v Keni zúfalú situáciu, v akej sa chudobní nachádzajú. Presné štatistiky neexistujú, číslo nakazených sa len hrubo odhaduje na 7,5 percenta obyvateľov. Tieto percentá ani zďaleka nemôžu byť presné; úrady nevedia ani to, koľko v krajine vlastne žije ľudí. Hoci vláda ponúka testy na HIV aj kondómy zadarmo, mnohí ľudia sú absolútne neuvedomelí a nákazu šíria ďalej. Majú ju maloleté prostitútky, verné manželky, obete znásilnenia aj práve narodené deti. A podľa odborníkov najsilnejšia vlna umierania Keňu ešte len čaká...

Povolebný šok

Zachráňte našu milovanú krajinu! S takouto titulnou stranou vyšli počas najhorších januárových nepokojov všetky kenské denníky. V krajine sa rozpútali šialené násilnosti po zverejnení výsledkov decembrových prezidentských volieb, v ktorých proti sebe stáli súčasný prezident Mwai Kibaki a opozičný kandidát Raila Odinga. Zvíťazil síce Kibaki tesným rozdielom hlasov, ale okamžite sa objavili tvrdenia, že voľby boli zmanipulované. Podozrenie z netransparentnosti volieb potvrdili aj pozorovatelia Európskej únie. Prvý kenský demokraticky zvolený prezident Kibaki počas svojho úradovania zaviedol dôležité ekonomické a sociálne reformy. Nespokojnosť s voľbami umocnil ďalší fakt: Kibaki patril k majoritnému kmeňu Kikuyu a Odinga k Luom. Medzi týmito dvomi kmeňmi sa začala doslova občianska vojna. Priniesla masakry, stovky mŕtvych, viac ako štvrť milióna ľudí zostalo bez domovov, obchody boli vyrabované. Z toho, čo si ľudia dokázali navzájom urobiť, ide hrôza: za všetko hovorí otrasný skutok v meste Eldoret, kde rozvášnený dav Keňanov upálil skupinu iných Keňanov, väčšinou žien a detí, ktoré sa ukrývali v kostole. Ak sa niekomu podarilo z toho pekla ujsť, hodili ho späť do plameňov. Pätnásť ľudí sa odtiaľ predsa len dostalo. Ukryli sa v inom kostole v Eldoret – vo farnosti slovenského misionára Martina Cingeľa. Ten počas nepokojov ochraňoval až sedemtisíc ľudí, ktorí sa k nemu uchýlili. „Takú nenávisť som ešte nezažil,“ vyhlásil slovenský kňaz, keď sa situácia trochu upokojila a na jeho faru dorazili prvé zásielky humanitárnej pomoci.

Otázky pre muzungu

Muzungu v Keni stále dostáva ponuku na sobáš. Miestni ho považujú za dobrú partiu – slovo muzungu v svahilčine znamená beloch, ale aj boháč. „Muž môže mať neoficiálne niekoľko manželiek,“ hovorí pracovník humanitárnej organizácie zo Slovenska. „Takmer v každej dedine sa ma niekto pýtal, či sa nechcem oženiť s jeho dcérou. Musel som ich odmietať tak, aby sa neurazili. Za každú ponuku som sa slušne poďakoval a povedal som, že moje náboženstvo mi zakazuje mať viac ako jednu manželku. Náboženstvo je v Keni silný argument.“ Najmä na vidieku je biely človek ešte stále raritou. Keď zbadajú muzungu malé deti, okamžite sa k nemu rozbehnú s výskotom a širokým úsmevom. Niektoré sa potajomky dotýkajú svetlej pokožky muzungu a potom skúšajú, či im na prstoch nezostala biela farba. Keňania sa riadia heslom: Ak si chudobný, nech to na tebe aspoň nevidno. V každej situácii si potrpia na elegantné oblečenie. Je nemysliteľné prísť do práce vo vyťahanom svetri alebo v krátkych nohaviciach. To by na nich pôsobilo znevažujúco. Bývalá anglická kolónia Keňa je teraz britskejšia ako Veľká Británia. Formálne oblečenie, kultivovaná angličtina, nástupy pod vlajkami v školách... A slušnosť nadovšetko. Každej návšteve sa ponúkne aspoň čaj – pre nás neuveriteľne presladené horúce mlieko prevarené s dobrým kenským čajom – a patrí sa ho vypiť. Húževnatí obyvatelia Kene dajú hosťovi aj to posledné, hoci by oni sami mali zostať bez jedla. S úsmevom mu rozprávajú o svojom živote v úbohej búde, kde bývajú, o vode, ktorú kupujú pri pumpe a vláčia do svojho príbytku, o chorobe, o tom, ako sa prebíjajú bez peňazí a jedia možno raz denne. Hosť len nechápavo krúti hlavou. Ako sa dá toto všetko vydržať? Nedokázal by som takto žiť, konštatuje. A jeho kenskí hostitelia sa úprimne začudovane pýtajú: „Prečo?“ 

Zdroj: Goldman

Moje rozprávanie zrejme mnohých zarazí, mnohých prekvapí. Správy prehnané sitami bulvárnej senzačnosti a schizoidnou „povinnosťou“ písať o nešťastiach, tragédiách a katastrofách totiž svojimi úzkymi okami iba málokedy prepustia informácie o šťastných ľuďoch...

Do pekingu som predsa napokon šiel. S veľkými obavami. Áziu som nikdy zvlášť nemusel, a tak som tam ani nikdy nebol. Napriek úžasným referenciám priateľov a známych, predháňajúcich sa v superlatívoch  na adresu miestnych ľudí, miestnej prírody...Jednoducho, sú miesta, ktorým sa mienim vyhýbať celý  život. A Čína rozhodne k takým miestam patrí. Teda, patrila...Na trikrát som diplomaticky odmietol ponuku cestovať na letnú olympiádu, napokon sa všetko zbehlo tak, že som sa spolu ďalšími tromi priateľmi ocitol na palube SAS. Moje obavy z krajiny za vysokým múrom narastali  úmerne klesajúcemu číslu na displeji, ktoré na trase Vienna - Stockholm - Beiging informovalo o distance to destination. Správy o smogu v 17 - miliónovej metropole, o prísnych bezpečnostných opatreniach, o prežitkoch režimov, ktoré v 20. storočí obyvateľov Číny tvrdo zasiahli, ma rozhodne nenechávali chladným. Ešteže ma trochu pookrialo prekonávanie časových pásem nad veľkým Ruskom: kým kraje, z ktorých sme prilietali, zostávali ponorené do hlbokej noci, na východe už svitalo. A medzi nocou a dňom - zvláštne ružovobelasé vákuum. Pri tomto pohľade príjemne zaspávam...

Day No.1
Ráno nad Beijingom

Prebudil som sa až nad Beijingom. Keďže sa celé mesto práve potilo v saune hustého oparu horúceho augusta, jeho rozmery nám stále ostávali neznáme. Prvýkrát sme jeho mierku začali tušiť, keď sme po pasovej kontrole zamierili po batožinu. Posadili nás do električky a štyri minúty sme smerovali k miestu výdaja, pod najrozľahlejšiu megastrechu sveta, ktorá by prekryla niekoľko futbalových ihrísk. Prefackaní pohľadom na monumentálnu konštrukciu, zamierime do najbližšej kaviarne vyrovnať balance. Ani tu prekvapenia nekončili, káva bola vynikajúca (priznám sa, príliš veľa sme si od nej nesľubovali) a miestne služby nepoznajú tringelty. Pokiaľ sa tomuto podozrivému zvyku vzopriete a nasilu chcete milej čašníčke nechať sprepitné, pobeží za vami naprieč celou halou, aby vám drobné zanechané na stole vrátila...Toto som si neskôr niekoľkokrát zopakoval - je to lichotivý pocit, keď vidíte, ako ženy za vami ešte stále behajú a keď pri poľade do vnútra duše pozorujete, ako bystro sa tam zoceľuje vaše zvädnuté európske ego. Ale späť do kaviarne: začíname sa zoznamovať s miestnym koloritom, pozorujeme troj-, päť- či desaťčlenné jednotky vojakov rezantne pochodovať sem a tam, podaktorí stoja bez pohnutia na svojom stanovisku v strategických uzloch letiska. Stáť ako svieca, tak túto frázu dokonale napĺňali mladí štíhli vojačikovia, ktorí fascinujúcím umením znehybnieť trochu pripomínali pouličných eskamotérov, prevádzajúcich postavy z krajiny Šípkovej Ruženky. Povzbudení rannou kávou (rannou podľa európskeho času, v Beijingu so 6-hodinovým časovým posunom už zavládlo poludnie) a tiež usmievavým štebotavými čašníčkami, berieme batožinu a odchádzame zohnať taxi...Tu sa ešte veselšie rozkrúca kolotoč s nepretržitým sledom čínskych prekvapení.

Taxidrajver

Škála prispôsobovania angličtiny melódii vlastného jazyka nepozná hraníc. Po colníkoch a čašníčkach nám to ako ďalší prevádza taxidrajver, ktorého nám z kolóny čakajúcich áut pridelil olympijský koordinátordobrovoľník. Po dvadsiatom treťom pokuse o anglické dorozumenie taxikár - drobučký chlap vo vyťahanom tielku, koniec dohasínajúcej cigaretky prilepený na pere - konečne silno zažmurká a odhodlane zavzdychá óóóchkh kchej. Týmto najfrekventovanejším slovným spojením beijingskí vodiči tlmočia zaoceánskym zákazníkom, že absolútne presne pochopili cieľový bod, kam sa majú dostať hoci cesta k nemu je pre nich tajomstvom, ktoré cestou hádam rozlúštia. Nastúpte do ich voza a spoznáte veľkú časť mesta, obajvíte nové zážitky, preženiete svojou hlavou konskú dávku vzrušenia, preniknete do hĺbok pocitov čínskej duše... Po niekoľkých cigaretách a hektických telefonátoch nášho taxidrajvra (zrejme s kolegami či blízkymi príbuznými) sa nám zazdá, že sa mu tvárou mihol tieň neistoty, a tak sa púšťame do hlbšieho overovania jeho schopností doviezť nás do hotela: „Hej,mister! Do you understand me? Sure?" Drobný chlapík znova zachrípi óchkh kchej a sústredí sa akože ďalej na jazdu. „Do you really understand? Really sure?" Za každou vyslovenou otázkou nasleduje sústredené  prižmúrenie očí, vzápätí bleskové zachmúrenie, za tým úsmev, samozrejme, so sprievodným mnohonásobným potvrdzovaním obsažnej mimickej informácie: óchkh khej, óchkh kchej... Aby svojmu ubezpečeniu dodal väčšiu dôveryhodnosť mocne zachrchle a bohatý úlovok z najhlbších útrob priedušiek nasmeruje cez otvorené okienko do zelene rušných ulíc poludňajšej premávky. Jeho bravúrny výkon nám okamžite zamkne ústa. Chvíľu mlčíme a spoliehame sa na jeho inštinkt. Keď vidí, ako na nás mocne zapôsobil, so železnou pravidelnosťou nás v priebehu cesty oblažuje mocnými hrdelnými deathmetalovými rífmi, ktoré vrcholia stiahnutím okienka a vlhkým pozdravom medzi fičiace autá. Po čase tomuto romarnému hobby prestávame venovať pozornosť. Azda aj preto, že s nemým užasom sledujeme čosi iné: ako sa nám pred očami mihá jedno megasídlisko za druhým. Rád by som ich prirovnal k Petržalke, no tá nie je ani taká vysoká, ani taká priestranná. Domy v nových beijingských štvrtiach spravidla neklesajú pod sedemnásť poschodí. Keď sa ocitávame v samotnom centre (hoci toto označenie ťažko chápať v doslovnom význame, tých centier má Beijing niekoľko), tu prvýkrát začíname prenikať do podstaty fenoménu „súčasná Čína“. Široké bulváre, križujúce sa a miznúce v nedohľadne, lemované neuveriteľnými budovami, supermodernými, historickými, sklenými, mramorovými, harmonickými i šialenými... medzi nimi množstvo zelene... a kdesi uprostred toho: najväčšie námestie sveta Tien An Men spolu so Zakázaným mestom a mauzóleom. Ako si človek ťažko predstavuje nekonečno, tak si Európan v reálnej skutočnosti ťažko predstavuje nekonečno, tak si Európan v reálnej skutočnosti ťažko predstaví miliardu ľudí. No tento gigantický počet prestáva byť ničnehovoriacim údajom v okamihu, keď sa postavíte na námestie Nebeského mieru a v úžasnej megamierke sledujete mravenisko ľudí, turistov, vojakov, automobilov...

Hotel

Ale späť k malému mužovi za volantom. Po poldruha hodine definitívne strácame dôveru v jeho schopnosti určiť korektný azimut a preberáme udalosti do vlastných rúk. „Hey, Mister, we need Yuanda road!" vyrušíme ho zo spokojného krochkania: „Do you know Yuanda road?!" „Óchkh kchej." Ďalší mocný chcrcheľ plachtí povetrím. No nič... už sa nenecháme zmiasť a voláme na recepciu hotela (tiež nám  to mohlo napadnúť skôr) a mobil odovzdávame nášmu únosnovci, aby mu v rodnej materčine vysvetlili smer. O pár minút sme na mieste určenia. Hotel je fascinujúci. Napriek faktu, že stojí až vo štvrtom okruhu hlavného mesta. Funguje iba dva týždne, dýcha novotou, modernou kombináciou mramoru, skla, kovu a veľkorysým priestorom. Na recepcii nás vítajú mladí manažéri a manažérky. Ich angličtina má jedinú chybu: je lepšia ako moja... Z veľkolepej lobby lounge na prízemí sa nesú tóny „Somewhere over the rainbow". Sme vôbec v Číne? Beatles vzápätí spieva čosi o včerajšku a my vieme len jedno, že hoci yesterday sme boli v Bratislave, dnes sme niekde celkom inde. Zatiaľ nevieme presne kde, no máme sedem dní na to, aby sme si v tom urobili jasno... Vydávam sa okamžite na prieskum. Hľadám toaletu a spájam príjemné s užitočným. Nie nadarmo sa hovorí, ak chceš spoznať krajinu, do ktorej si zavítal, zájdi na toaletu. Pravdupovediac, po tejto skúsenosti nie som o nič viac zorientovanejší. Vchádzam do miestnostiobloženej mramorom, za toaletou je celostenové zrkadlo. Nie že by mi to vyrazilo dych, ale prvýkrát sledujem svoje ja v podobnej situácii... Z reproduktorov znie svižný americký rock, pochopiteľne, sme na pánskej toalete (ktovie, akú hudbu púšťajú dámam?). Voda na fotobunku sa dala pri úrovni tohto komfortu predpokladať, akurát premýšľam, ako asi funguje tekuté mydielku. Mydlozariadenie sa nedá ani skrútiť, ani stlačiť... No čo vám poviem, človek - hotová opica... Žeby rovnako bolo na fotobunku? Skúšam rôzne pohyby... nič... Ba predsa, keď odtiahnem ruku, akurát kvacne na zem. Tka to som nechcel, príde Slovák do Číny a správa sa ako prasa. Pozerám na zem, aby som napravil svoj analfabetizmus... A zem nie je. Namiesto nej je štíhla sklená váza. A vo váze priezračná voda a čerstvé orchidey. Tam je moja dávka mydielka! Bože môj, som v nebi? Nesmejte sa! V tomto hoteli mali orchidey aj v popolníkoch...

Wake up

Preberáme kľúče od izby a liftujeme na desiate. Aby sme sa umyli, osprchovali, prezliekli. Pri tempe, ktoré sme nasadili, iba periférne stíhame registrovať inetriér našej izby. Jej vnútro je kompletne presklené: priehľadná stena z izby do kúpeľne, rovnako tak z kúpeľne do sprchového kúta a zo sprchového kúta do WC. Ešteže nezabudli na elektrické žalúzie. Bez nich by sme to s Mirom asi nevzládli. Bežíme za ostatnými do lobby baru na dvanástom, tam už pre nás pripravili ovocné, zeleninové či syrové jednohubky, kombinované s carpacciom a darmi mora. Nechýba ani výber nápojov káva, nealko, alko. Whisky, whiskey, brandy, cognac... Dávame si všetko. Nikto z nás nešoféruje... S vejkapnutou náladou odchádzame Jozef, Laci, Miro, Zsolt, Tóno, Denis a ja do Slovenského domu. Ešte predtým meníme na recepcii eurá za yuany. Mladý personál sa na nás stále milo usmieva, čo na mňa pôsobí mimoriadne povzbudzujúco. Nasadáme do troch taxíkov a cítime sa fajn... Ideme naspäť cez mesto a nepredvídavo predvídame, že v Slovenskom dome sme za pár minút. Vezieme sa viac ako hodinu...

Chajneke

Slovenský dom praská vo švíkoch a my zisťujme, že sa k občerstveniu ten večer tak skoro neprepracujeme. „Skočíme do číny?" navrhne ktosi. Jasné, dať si pravnú čínu v čínskej číne, to nie je zlý nápad. Možno budú mať aj originálnu pekingskú kačicu. Prejdeme sa ulicou hore-dolu a vytipneme jeden podnik. Hostiteľky nás vedú do oddeleného traktu na poschodí a usádzajú okolo stola. Kačicu nemajú, tak si aspoň objednávame kuraciu polievku plus niečo menej pikantné. Ako nápoj nám ponúknu chajneke a kaspe (Heineken a Carlsberg). Zanedlho obsluha pricupitá s veľkou polievkovou misou. Už z diaľky registrujeme, že z misy trčia dve paličky. Nahliadneme dnu a smiechu sa nezdržíme. Kura je v polievke uvarené vcelku a paličky sú nožičky. Atoto si ako podelíme? Skôr, ako začneme premýšľať, je kura z misy vytiahnuté a rozfašírované na márne kúsky. Super. Nasleduje hlavné menu a ryža v desiatkach menších misiek. Chajneke a kaspe sa míňa úmerne neúmerným porciám chili v „stredne pikantnom“ menu. „Mám rád pikantné... kokos, ale toto je trochu moc, ne? Nemalo to byť pikantné iba trochu?" rozoberá medzitým svoje pocity Laci... Spokojní odchádzame späť do Slovenského domu. Ešte predtým trošku „ponaťahujeme“ domácich s platením. Samozrejme, nepreháňame to. Jednak sme sa siedmi výborne najedli za štvrtinu obvyklých bratislavských cien, jednak sa na nás výstražne začína mračiť jeden z mladíkov, ktorý účtujúcej kolegyni robí garde... O pol tretej ráno  opúšťame Slovenský dom a pokúšame stopnúť taxi. Napriek vysokému času, autá fičia hore-dolu jedna radosť, no všetky obsadené. Naše kývanie po desiatich  minútach predsa slávi úspech. Zastavuje auto, hoci bez tradičného žltého neónu, stiahne sa okienko a mladý muž nás pozýva dnu. Nestíhame ani poriadne domyslieť skutočnosť, či by sme s čiernym taxikárom mohli mať nejaké problémy a už sedíme v aute. Cestou mu vysvetľujeme adresu nášho hotela. Pokyvuje hlavou a stručne oznámi, že určite dôjdeme, len si ešte overí smer a začína volať priateľovi. Potom druhému, tretiemu, štvrtému... Keď ich nie je zo desať, potom ani jeden... Na tom by nebolo nič divné, keby ručičky neukazovali tri hodiny ráno. Jeho kamaráti o tomto čase zrejme práve začínajú žiť... Napokon v pohode dorazíme pred hotel a nasleduje štandardná otázka „How much?“ Spoza volantu blysne široký úsmev: „It’s good“. Miro sa rovnako milo usmeje a vysvetlí, že za hodinovú jazdu predsa musí dostať zaplatené... Hodnú chvíľu zo zadného sedadla pozorujem, ako sa doťahujú. Miro máva stovkou, mladý muž ho trpezlivo odbíja. Ešte tri-štyrikrát si vymenia komplimenty, až to mladého muža prestane baviť. Vrhne sa na Mira, objíme ho vyšupne z auta. Super, Čierny taxikár, ktorý neberie peniaze...

Day No.2
Jó vélkam

 Na raňajkách sa nám venuje päť drobných bábik s tmavými ligotavými očkami nesmelých lesných lasičiek, ktoré ešte stále skláňajú pohľad pred cudzími návštevníkmi. V ich menách sa skrýva pôvab, aky nevymyslí ani najdôvtipnejší lyrik - Shirley Xie, Joyce Qu, Vivi Li, Amanda Zhao, Angelina Lin - a z ich hrdiel sa na nás rinú prapodivé slová jó vélkám, kútmónin, čchastamómen, ichmáj pláža...

Supermarket

Michal preteká až poobede, a tak dopoludnie venujeme poznávaniu najbližšieho okolia. A síce supermarketu. Pre ilustráciu: trikrát dlhší a trikrát vyšší ako bratislavský Aupark. Sme zvedaví na čínske pomery. Prechádzame parkoviskom so zaparkovanými toyotami, buickami, fordami, hondami, volkswagenmi i škodami a vchádzame do traktu s nábytkom. Laci sa zastavuje pri sedačkách Natuzzi: „Takú som minulý mesiac kúpil do našej obývačky." Nechýba tu žiadna zo svetových značiek a ako sa motáme po poschodiach, registrujeme aj všetky svetové fashion brandy. Vykrúcame hlavy, obzeráme sa a zrazu sa začíname cítiť ako agenti Jeho veličenstva so zvláštnym povolením. Totiž kam sa pohneme, sledujú nás pozorné oči miestnej ochranky. Keď trochu zrýchlime, odovzdajú si nás vysielačkami. Predsa len sme iní, a ktovie, čo sa dá od nás očakávať. Navyše, je olympiáda, tak musia byť dvojnásobne ostražití. Pomaly nás opúšťajú sily, chcelo by to nejaký dobrý obed. Laci po včerajšej číne preferuje McDonald alebo KFC. Nemá šťastie. Prešli sme celú ulicu durch, vpravo i vľavo, všade samá čínska reštika, prípadne thajská, vietnamská, laoská, indická... „Ale určite som káefcéčko ti niekde videl, nie som slepý," mrmle si zaťato pre seba, no už vie, že ho osud ďalšej porcie chili neminie. Necháme sa zlákať šiestimi slečnami v bordových hodvábnych krojoch a dvormi muzikantmi. Sú veľmi milí a menší ako malí. Naše rozhodnutie vsúpiť sprevádza hudba z prapodivného nástroja (akýsi kríženec organových píšťal s gajdami) a už si nás preberá sympatická starenka, taktiež v kroji so zvláštnym šatko-ihlico-kvetom na hlave. Ponúka nám jedálny lístok a my čítame okrem iného aj: Fried Dog Meat with Sauce... Ponuke smaženého psíka na šťavičke odolávame, hoci podaktorí by sa radi dozvedeli, aké rasy miestni gurmáni preferujú. Mimochodom, Laci mal pravdu, v shoppingu bol aj mekáč aj káefcé. Akurát vo vedľajšom trakte, kam sme neišli, lebo sme o ňom nemali ani potuchy - zvyknutí na mierku slovenských obchodných centier sme vôbec nepredpokladali, že toto tu ďalej pokračuje.

Kanál

Poobede vyrážame na kanál s pevným odhodlaním získať prvé zlato pre republiku. Po slabej poldruha hodinke taxíkom vystupujeme pred areálom a absolvujeme bezpečnostné kontroly. Hoci postupne prechádzameasi piatimi stanovišťami, nikde zmätok, nervozita či zlá nálada. Naopak, organizátori robia všetko pre rýchle, hladké (pritom veľmi presné) procedúry kontroly. Na konci čakajú volunteers v bielo-belasých dresoch  a ukazujú nám vchod na tribúnu. Medzitým sa milo usmievajú (chlapci na dievčatá, dievčatá na chlapcov), prípadne sa zdvorilo spýtajú, či si môžu chytiť vlasy... Jasné, hoci sa Čína otvorila svetu už pred rokmi a jej krajmi prešiel nejeden cudzinec, ešte stále ju fascinujú dlhé svetlé vlasy. Keď sú navyše kučeravé, úžas v ich očiach vás začína presviedčať, že sa im páčil, do tých čiernych makovičiek človek tak ľahko neprenikne. V každom prípade ma poznámka „Óóóh, só lajt en ejry" celkom rozveselila. Toto v Európe nezažijete.

Michalovo zlato

Ale teraz už musíme rýchlo ku vstupu No. 16. Vybiehame na tribúnu a tešíme sa na napínavé divadlo. Nálada je však na bode mrazu. Biela, modrá, červená - všetko sa halí do mlčanlivého smútku. Francúzi. Vypadol im Estanguet. Už zlato neobháji... Na tribúne sa k nám pridáva Rišo s Jankou, aby sedmičku priateľov rozšírili na číslo deväť. Sme komplet. V tejto zostave ostávame spoločne až do konca. Možno aj preto, že sme na tribúne mohli spoločne zažiť eufóriu z Michalovho zlata. Pri pohľade na naše tričká s Michalovou tvárou a nápisom „olympic winner“ (pre túto príležitosť ich adidas vyrobil v špeciálnej limitovanej edícii) skľúčení Francúzi dumajú, ako sme mohli byť triumfom takí istí. To malo zostať naším tajomstvom... Rišo, ten už bol dávno kdesi pri vode, kde ťažko prežíval okamihy napätia, ako dopadne jazda v druhom kole. Možno ešte ťažšie ako samotný Michal, lebo ten sa sústredil len na výkon a vnímal iba vodu a pádlo, kým Rišo, jeho manažér tŕpol pri každom prejazde bránkou a odhadoval, či tam nebol nejaký ťuk... Nebol. Michal tej divokej vode vykrútil krk, a tak si s nami mohol vychutnať hymnu, našu prvú v Beijingu. Aj dnes s odstupom času si myslím, že to bola „najťažšia“ zlatá. Získať prvenstvo pre krajinu, ktorá v tom čase mala len jedno striebro a zároveň osobná túžba získať po dvanástich rokoch zlato späť do svojich rúk, to bol tlak, ktorý si vieme len ťažko predstaviť...

Celebration

Kým Michal podstupuje všetky víťazné ceremónie, my už sme na ceste do hotela. Tu začíname oslavu zlata, chlapi sa v talianskej reštaurácii predháňajú v degustovaní nápojov z vínneho listu, berieme si taxi a pred polnocou sme v Slovenskom dome. Čaká sa na Michala. My stojíme vonku na chodníku, lebo vnútri sa nám z neho neujde už ani kúsok. Chceme mu gratulovať a potriasť ruku, ktorá zápasila s vodou. Všetko vyšlo podľa plánu. Michal si vydýchol až po troch hodinách, nabitých rozhovormi oficiálnymi i neformálnymi, a samozrejme fotením. A fotiť sa chceli všetci, aj čínski kuchári. Veď olympijských šampiónov po svete zasa až tak veľa nebehá. Odchádzame opäť v čase, keď sa do ulíc rozptyľujú polievacie autá. Prechádzame okolo recepcie hotela, pozrieme na seba a je nám jasné, že sa nám ešte nechce spať. V kufroch na izbách v okrúhlych fľaškách driemu nápoje, ktoré sme si ulovili v duty free na letisku a cítime, že teraz je ten čas, kedy ich treba oslobodiť zo skleného väzenia. Usádzame sa v lobby a zháňame whiskové, prípadne koňakové poháre. Nie je to nič ťažké, vedľa na stoloch je už všetko pripravené na raňajky. Síce tam nenachádzame poháriky priamo predpisové, povyberáme tie najvhodnejšie a už rozlievame, aby sme pokračovali v našej malej selebrejšn. Nik nás nevyháňa, sedíme a slávime s vlastnými drinkmi vari do štvrtej - do piatej a pototm sa v príjemne povznesenej nálade rozchádzame do izieb. Mohlo by sa toto udiať v niektorom zo slovenských hotelev?

Day No.3
Ej–tí–tí

Ráno sa smiechu nezdržíme. Personálu sme trochu zamotali hlavu - zlikvidovali sme im všetky nádobky na sviečky. Našťastie, situáciu hravo zvládli, poumývali ich od whisky a opäť rozostavili na stoly do pôvodných pozícií. Na svojráznych Európanov, čo pijú drinky zo svietnikov, tak rýchlo nezabudnú... Na obed vyrážame do mesta, Rišo nás pozval do japonskej reštaurácie. Orientačný bod - hotel Hyatt. Aj keď sme si neurčili presnú hodinu, aj tak začíname byť netrpezliví, opäť sme totiž vyfasovali taxikára, ktorý síce jazdil ako pilot F1 (pneumatika na pneumatike získaval lepšiu pozíciu, napájal sa do jednotlivých jazdných pruhov - na jednom mieste som ich napočítal deväť v jednom smere - aby sa z nich  vzápätí odpájal), no ani za poldruha hodiny ešte neodrazil do cieľa. Po lakonickom skonštatovaní „Ty brďo, za celý  život som nepresedel toľko v taxíku, ako teraz za pár dní v Beijingu," sa Zsolt nakloní k taxikárovi a gestikuláciu naznačuje našu nespokojnosť, všetci ostatní už dávno sedia pri suši. Vodič divokého výzoru volá do centrály a zapína hlasitý odposluch. Ozve sa príjemný ženský hlas a anglicky sa pýta, kam máme namierené. Hotel Hyatt jej nič nehovorí, a tak prosí o vyspelovanie. Zsolt začína: „Ejdž–uáj–ej–tí–tí“, ženský hlas na opačnej strane zopakuje: „Ejdž–uáj–ej–bí–sí“. Zsolt zdvorili opravuje: „Not –ej–bí–sí, but –ej–tí–tí“. Na opačnej strane: „Jés, áj ándestén: –ej–bí–sí.“ Zsolt po krátkej pauze „Sorry, one more time - the all name is Hyatt: Ejdž–uáj–ej–dí–dí... ofkúrs, ... bat, aj dontou dis chotel." V reproduktoroch šumí, štrkoce a praská, mám pocit, že praskne aj môj priateľ Zsolt. Už ani neviem, ako sme sa napokon domotali k Hyattu... len toľko poviem, že suši nám náramne dobre padlo a Rišo z nás mal veľkú radosť, lebo je zapálený fanúšik japonskej kuchyne a my sme všetko zjedli a nič nenechali.

Maove vnučky

Keď sme po ušli poobdivovali interiér exkluzívneho shoppingu The Malls Oriental Plaza pri Hyatte a taktiež fontány a priľahlé budovy a ich architektúru a veľkolepú mierku námestia, čakajúc na taxi, ktorý nás zvezie na beachvolleyball, pozorujeme čínske ženy, ktoré vchádzajú a vychádzajú hlavným vchodom do exkluzívneho Hyattu. Tieto už presne poznajú cenu majetku svojich  rodičov, manželov či priateľov. Podľa toho sa aj obliekajú: Hermes, Prada, Gucci, Bvlgari, Lv. A hrdým držaním tela vysielajú okoloidúcim jasnú správu: som drahokam, poklad, ušľachtilý šperk. Netvrdím, že LV či Prada sú moje šálky kávy, netvrdím ani, že táto úroveň je pre šťastný život Číňanov tou najlepšou alternatívou, v každom prípade však majú na výber. A to pred pár rokmi bola celkom neslýchaná predstava. Maove vnučky sa majú lepšie ako ich rodičia, starí rodičia aj prarodičia. Kto by im to neprial?

Beachgirls

Beach volleyball je najkrajší šport. Samba, salsa, ohromné, dlhovlasé blondínky, brunety Číňanky, Európanky, Afričanky. To všetko v zelených plavkách pod nočnou oblohou na piesku volejbalové ihriska ožiareného prúdmi svetla z desiatok reflektorov. Kým so však môžeme dožičiť túto scénu plnú energie, ako vystrihnutú z učebnice o športovom raji, musíme prekráčať dvadsať minút iným rajom relaxu. Športový areál, kde stojí beachvollejballový štadión, totiž inak ani nemožno nazvať: potôčiky + zelené zóny + lunaparkové atrakcie + desiatky malých štadiónov a ihrísk + pingpongové stoly... Všetky obsadené aj ôsmej večer. Fakt, že sme sa na olympijské zápasy vybrali pomerne neskoro, vyvážilo práve toto poznanie. A keby sme to nevideli na vlastné oči, neuverili by sme. Tribúny štadiónu vytvárajú dokonalý kotol a ľudia sa výborne bavia. Aj Jozef, ktorý miluje deti a práve na jedno zamrká. Malé Číniatko však v živote podobného bubuláka nevidelo, a tak uteká do náručia svojej babičke a srdcervúco dáva najavo svoje znepokojenie. Jožo má čo robiť, aby získal dôveru malého tvora... No ten sa mu za jeho snahu napokon predsa len odmieňa a nechá sa s ním vyfotiť. Akurát zvádzajú proti sebe boj Kubánsky a Američankami a hádajte, komu drží celé hľadisko. Škoda, že Kubánky napokon prehrali. Po nich nastupujú muži a aj oni predvádzajú rovnako dramatickú show. Hoci, musím priznať, s tými exotickými zelenými rosničkami sa ani zďaleka nedali porovnávať. Superatmosférou sa nechávajú strhnúť aj domáce ženy, dokonca tak, že vás nehávajú požiadať o spoločné foto do albumu: „Sorry, môžem sa odfotiť?“ pýta sa mladá šikmoočka. „Samozrejme,“ sušne odstupujem nabok. „Sorry," ťahá ma naspäť za ruku „ale aj s vami“. Tak, a mám to, o chvíľu už budem pripichnutý v albume pôvabnej Číňanky kdesi z provincie Jiang-Su či Shan-Dong, prípadne budem svietiť pár týždňov na jej monitore... ako spomienka na olympijský sviatok, an jeho nezabudnuteľnú atmosféru a na Európana, ktorý sa zdal taký exotický.

Day No.4
Forbidden City

Po raňajkách odchádzame do Zakázaného mesta. Deň predtým sa v správach západných televízií objavujú informácie, že na námestí Tien An Men musia turisti absolvovať zúrivé kontroly. No fajn... sme pripravení na všetko. Teraz to scytáme na plné gule. Lebo Zakázané mesto vidieť jednoducho musíme a my si ho vziať nedáme. Náš taxikár zastavuje neďaleko námestia a kým prejdeme zopár krokov, Miro zisťuje, že nemá mobil. Nechal ho v aute. Zastavujeme prvého policajta a vysvetľujeme náš problém. Ten podľa účtenky volá do taxislužby a nahlasuje číslo vozidla. Do riešenia situácie sa zapája aj vedľa stojaci vojak. Anglicky s Mirom konzultuje ďalšie možnosti. Posadíme sa so Zsoltom na podstavec kandelábra a pozorujeme námestie. Tipujeme, kde by mohli byť rozmiestnené obávané kontroly. Zbadáme síce jeden biely prístrešok v diaľke, ale to vari nebude ono, vyzerá skôr ako šiator na suveníry. Čakanie na výsledok si Miro spestruje výmenou informácií s policajtom a vojačikom. Prejde polhodinka a my zisťujeme, že naša snaha bola márna. Telefón sa nenašiel. Sme chudobnejší o mobil, no bohatší o poznanie, že čínski vojaci nás nezožerú, ak ich oslovíme a že na námestí nebeského mieru panuje nebeský pokoj. Ten plátenný prístrešok napokon predsa len bolo stanovište, ktorým musel každý prejsť a nechať sa preskenovať ako na letisku. (A išiel by som tadiaľ aj trikrát, keby to malo zvýšiť moju bezpečnosť proti fanatikom, ktorí sa opášu rozbuškami a vbehnú do davu ľudí.) Zakázané mesto je čarovné a chcce ho vidieť celá Čína. napriek faktu, že zahraničných turistov nás tu nie je práve málo, aj tak sa strácame v mori domácich návštevníkov. Mám šťastie, práve sa pri jednom stánku so suvenírmi na okamih uvoľnilo miesto, a tak očami fixujem pohľad predávačky bejárov. Nevadí, že ma, kým som prekonal zopár metrov k stánku, predbehlo zopár jedincov, už bola moja. Milo sa usmievala a venovala sa iba mojim želaniam. Kúpil som desať vejárov, lebo verím, že na tomto jedinečnom mieste sa do nich prenieslo aspoň čosi z genia loci a keď ich doma podarujem, privejú každému trochu šťastia. 

Gold & Silver

Nasledujúca zastávka: adidas megastore v centre. Michal tu ako olympijský víťaz preberá tričko z nápisom „Gold-Gold-Gold, silver is still2nd place". Nič trefnejšie mu vybrať nemohli. Prechádzame kolekciami StellaMcCartney, Y3, Missy Elliot... Čínske deti sa zatiaľ bavia na počítačových hrách rozostavených voľne v priestore, behajú na elektronických simulátoroch, prekonávajú 110 metrov cez prekážky, bojujú, či inak testujú svoje schopnosti. Pri pohľade na ich aktivitu nás začína obchádzať únava. Chcelo by to kávu. Vybiehame na námestie a hurá, na obzore svieti Starbucks. Kým nám stihne otvoriť náruč, spustia sa dažďové kvapky. Objednávame si kávu, koláče, sendviče a spokojne prežúvajúc sledujeme, ako dážď hustne a kvapky mocnejú. Solídny dážď sa mení na tropickú prietrž. Veď nič, o chvíľu sa vyprší a my chytíme taxi na námestí stála súvislá trojcentimetrová vrstva vody a klesnúť sa nechystala. Práve naopak. Bystro sme preto vyhodnotili situáciu, zmapovali terén a vrhli sa medzi kvapky chytať prvé auto na ceste... Keď po hodine cesty dorazíme na kanál, na check-inoch nám zdvorilo ponúkajú pršiplášte. Kým sa oblečieme a opášeme, prichádza správa, že preteky sa po prvom kole prerušili. (Neskôr sa dozvedáme, že do technického zariadenia v areáli udrel blesk.) Otočka. A naspäť na hotel a potom do Slovenského domu a odtiaľ do nočnej diskotéky.

Night in Beijing

Čas: Dve hodiny v noci. Miesto: Bar v Beijingu. Na stenách Curt Cobain a Bob Marley, z reprákov duní „Seven Nation Army“ od The White Stripes... Na barovom pulte tancujú blonďaté Švédky, ide z nich úžasná energia. Keď skončia, zaznie aplauz, to číslo sa im vskutku vydarilo. Nasleduje U2, potom čosi nemecké a potom talianske. Prítomným Slovákom stíska dušu, a tak na papierik rýchlo čosi naškrabú a už posúvajú diskdžokejovi. Ten sa desať sekúnd pohrabe na internete, mľaskne jazykom a už aj púšťa „V dolinách“. Domácim behá mráz po chrbte, keď sa k refrénu kvílivo pridáva dvadsaťčlenná slovenská enkláva... Vydýchnu si, až keď produkciu preberie miestna live kapela. Ich hra má drajv, aj keď sú to všetko notoricky známe coververzie. Basgitarista má dredy a zamyslený filozofický výraz, perkusie ovláda sebavedomý zambaigo (miešanec Číňana a Indiánky, alebo naopak), speváčku by som tipol na región „vnútorné Mongolsko", sprievodného gitaristu zdobí náušnica a strapato nagélované vlasy. Superzostava. Nachýbajú ani ľahké slečny. Vytrvalo skúšajú šťastie. Začínajú na tristo eurách, neskôr je z toho tristo yuanov, prípadne i sto... a veď na začiatok, stačí zaplatiť len drink... Popri hrkútavom zjednávaní prevádzajú svoje tanečné vlohy. Neviem, či si zvolili správnu knajpu. Ako odhadujem prítomných chlapov, žiaden sa ani zďaleka nehodlá rozlúčiť so svojím pivom, navyše nejeden túži vyliezť na pult po vzore švédskych športovkýň. Spočiatku je to sranda, chlapi vyskakujú ako o život, vyzliekajú tričká, aby tromfli svoje predchodkyne, predvádzajú tetovanie na krížoch, na ramenách, na hrudi... Po polhodine už opakované vtipy prestávajú byť vtipné, aj dobrá nálada sa pomaly vytráca bránou delíria. Napokon už vidieť iba smutné pohľady dievčat, ktoré si dnes nezarobia. Odchádzame. Vonku tradične krúžia polievacie autá. Na hoteli ešte hodinku posedíme  v lobby lounge a o piatej sa poberáme trošku si hajnúť. Teda Až na mňa. Ja som akosi prebral. Osprchujemsa a zbieham z desiateho naspäť dolu. Vyzbrojený papierom a perom sadám do jedného z kresiel a dve hodinky  zapisujem, všetko, čo som doposiaľ prežil. Okolo siedmej sa trúsia prví ranostaji. V tom čase som bol už hodinu najedený. Miestny personál totiž nenechával nič  na náhodu a už o šiestej mal pripravené studené i teplé tabule.

Morning in Beijing

Neuveriteľné, kde inde sa mi môže stať, že sedím ráno sám, v prázdnej kaviarni, netlačia ma žiadne termíny, povinnosti, úlohy, len tak sedím, veďla veľké čierne piano, a zaoberám sa iba prichádzajúcimi myšlienkami. Ktorá sa mi zapáči, tú prenesiem na papier. Niekde živej duše, personál iba periférne tuším. Ako dobrí duchovia presúvajú sa v priestore kdesi naokolo, akoby cítili moje rozloženie, moju vnútornú rovnováhu (rozmýšľam, kedy som zažil takýto mier v duši) a oni nechcú nijako rušiť, ani len rozhojdať moje kruhy. Šéfkuchár (tipol by som ho na Francúza či Taliana kdesi spod Álp) kontroluje boxy s teplým jedlom, jeho kolegyňa dolieva džúsové nádoby, ďalšia upravuje rozložený príbor, iná leští stoly, vzadu sa už rokladá minibutik so suvenírmi z nefritu, vpredu pripravený pultík s najnovšou tlačou.

Day No.5
Krajina šampiónov

Všetci sú kdesi v háji. Štyria odišli na kanál povzbudiť Hochšíkov a Elenku, traja sa odobrali trochu si zdriemnuť pred večernou atletikou vo Vtáčom hniezde, Jozef - aj napriek dopoludňajšiemu vyčerpávajúcemu nájazdu na Silk Market, ktorý nás stál nemálo síl - sa vydáva niekoľko ulíc od hotela ochutnávať špeciality na miestnom trhu. Ja v priamom prenose sledujem dvojnásobné zlato pre Slovensko. Že som Hochšíkov a Kaliskú v telke mohol sledovať aj doma? Hlúposť, tú náladu z Beijingu na Slovensko neprenesiete... a keby ste sa o to pokúsili, budú na vás zazerať ako na marťana. O neopísateľné pocity človeka z krajiny troch zlatých olympijských kovov sa zatiaľ delím len so svojím mobilom a pokiaľ sa všetci znova nestretneme v lobby, využívam na vzrušenú komunikáciu Short Message Service... Medzitým si triedim dojmy zo Silk Marketu...

Silk Market

Nekúpil som nič. Niežeby nebolo čo. Ale mal som na výber: a) začať nakupovať neoriginálne originály všetkých svetových top značiek za 5 - 10%-né ceny a s takou šírkou výberu na jednom mieste, aký sa dá zažiť iba tu, alebo b) odmietnuť toto lákadlo a nechať sa zabávať fantastickým divadlom nakupujúcich a ponúkajúcich... „Bé“ bolo správne. Za tri hodiny v šesťposchodovom nákupnom centre so stovkami predajných pultov v zónach s nezameniteľnou atmosférou sledujem myriady drobných predavačiek od šestnásť do tridsať (čínskym ženám ťažko určíte vek: aj 25-ročné slečny vyzerajú ako 15-ročné stredoškoláčky) a pozorujem neuverieľné obchodné praktiky, ktorými bojujú o zákazníka. Podaktoré sa na okoloidúce obete vrhajú s chuťou vyhladovaných usurijských  tigríc, aby ich vzápätí vtiahli so svojho stánku, iné používajú taktiku prešibaných líšiek, keď vyhliadnutú korisť pomaly namotávajú na sladké úsmevy či otázky: „Havarjú?“ a „Vérárjúkomfrom?“ a pritom ponúkajú hodinky, kabelky, šperky, drahé kamienky, polodrahokamienky, džíny, obleky, tričká, kravaty, sukne, košele, kufre... Pokiaľsi nič nevyberiete, nasleduje otázka, či by vám chýba, prípadne, čo by potrebovali vaši príbuzní, priatelia, známi. Turistom, ktorí tu chcú len vychutnávať rušnú, amotívnu atmosféru, odporúčam neprejavovať záujem o žiaden z tovarov. Totiž pokiaľ svoj  pohľad dlhšie opriete o vystavený tovar, či ešte horšie, spýtate sa na jeho cenu, ste stratení minimálne na pol hodinu a môžete začať uvažovať o zmene naplánovaného itinerára. Spustili ste totiž rituál predvádzania rôznych stupňov kvality „originálnych“ modelov a priamoúmerného narastania ceny. Samozrejme, dievčence za pultom neprekvapí, pokiaľ ich „vyvolávaciu“ cenu postupne znížite na polovicu, či na tretinu (podľa levelu tovaru). Pokiaľ zjednáte polovicu, dosiahli ste veľmi slušnú cenu, pokiaľ cenu zrazíte na tretinu či vás vážiť: stali ste pre nich čosi ako malý boss pre nich čosi ako malý boss z Európy, ktorému vždy radi predajú svoj tovar. Napokon, oni ho radi predajú komukoľvek... Pokiaľ vás z ich ponuky nič nezaujme, zastavia váš obchod nejakou otázkou od veci a udržiavajú komunikáciu akýmkoľvek spôsobom, len aby stále pútali pozornosť a neunikli ste im aj s peniazmi do vedľajšieho stánku. Počas toho v duchu spriadajú nové stratégie, ako vás presvedčiť... Niekedy zaberú ženské zbrane a kompliment, že ste „verynajsmen“... Zvyčajne poslednou býva smutná, rezignovaná poznámka, či aspoň nemáte nejaký odznak zo svojej domoviny. Pripli by si ho na svoju červenú blúzku, na ktorej v tom okamihu skutočne zaregistrujete bohaté trofeje z predchádzajúcich „obchodných jednaní“...

Umenie jednať

Neprekonateľným v zjednávaní ceny sa stal Rišo. V Beijingu a malým prestávkami strávil posledných päť týždňov, a tak v tomto umení dosiahol úroveň veľmajstra a postupne si z neho urobil hobby. Jeho neprehliadnuteľná postava vyvolávala v Silk Markete vzrušené výkriky a natešený smiech dievčat v očakávaní dobrého obchodu. Postupne sme s ním prešli zo desať stánkov, kde nám v praxi predviedol niekoľko základných spôsobov komunikácie s predávajúcimi. Niekedy sa naťahoval aj dvadsať minút o 10 yuanov (30 Sk), inokedy vletel k pultu ako uragán so strohými slovami „Only best quality! I don´t have time." Nikde nič nekúpil, no všade zanechával výborný dojem. My sme si zatiaľ pozorne vtláčali do pamäte všetky jeho triky a úskoky. Rišov rýchlokurz bol neoceniteľný, aplikovaním jej metód v praxi všetci ušetrili minimálne dve tretiny výdavkov. Hra na zjednávanie Riša zjavne dostala. Prepadol tejto vášni ako gambler automatom. Ešte aj na eskalátoroch simultánne prejavoval záujem o vystavený tovar a pri prvých cenových ponukách kontroloval číslicou, ktorá devastovala sebavedomie všetkých obchodníkov, s ktorými prišiel do kontaktu. Nebyť jeho Janky, ktorá ho jednoducho musela z obchodu vytiahnuť, doteraz živo diskutuje o cenách na niektorom poschodí Silk Marketu. Ako bonbónik stihol pri východe ešte len tak z plezíru priviesť do zúfalstva jednu predavačku kufrov, ktorá pod vplyvom jeho fluida zišla s cenou na desatinu, no on aj tak nekúpil.

Ligotavé dýky

Páčilo sa mi to. A najviac zo všetkých malá divoška s nebezpečnými, úzkymi očami, takmer na konci zóny s hodinkami, na piatom poschodí, v trťom stánku od konca. „Dujú lajk vočis?“ drzo mi pozerá do očí a ja v tom pichľavom pohľade čítam celý jej život. Nevie, že poznám jej budúcnosťa že jej ďaleko posadené oči vedia prezradiť aj to čo sama ešte netuší. Je primladá, aby už našla všetky kľúče k najskrytejším komnatám svojho JA... Slonovinová pleť, malý nos, ešte menšie biele ostré zúbky, ostrá ofina čiernych vlasov a pod nimi oči ako ligotavé dýky. Ešte zopár mesiacov... a na raňajky si v pohode naservíruje dvoch-troch Európanov ako predjedlo. „No, tenkjú,“ usmejem sa, aby som ju nezarmútil. Ale zbytočne sa obávam, je zvyknutá na nezáujem a tiež vytrénovaná bojovať (a verte, to má za sebou iný tréning ako cvičenia personálnych špecialistov v teple kongresových sál pri jemne perlivej minerálke). Chvíľu akoby rozmýšľala, či ma uhryzne: „Ju šúr?“ Ešte milšie sa na ňu pozriem: „Šúr.“ Nevzdáva sa: „End jór gérlfrend?" Je fantastická, keď to o sebe bude vedieť, dlho sa na tomto mieste nezohreje. Krútim hlavou: „Tenks, tenks...“ Kým ma stihne zapichnúť pohľadom a potom s chuťou rozštvrtiť, kráča okolo moletná Španielka: „Dujú lajk vočis?“ prenáša malá nomádka svoju pozornosť na nový objekt. Odchádzam na ďalšiu exkurziu o poschodie nižšie, majú tam hodinky s Maom, kýva rukou a sekundovka má na konci malú červenú hviezdičku. Super. No na piate sa ešte aj tak niekoľkokrát vrátim a z diaľky pozorujem malú dračicu. Priťahuje ma ako magnet. Keď si to všimne, už sa na mňa mierumilovne usmieva, už vie, že so mnou žiaden obchod neurobí.

Steak Factory

Laci nás pozýva do steakhousu. Je v blízkosti Grand Hyatt, tam to už poznáme. Obsluha má čierne košele, čierne zástery, čierne šiltovky a pod nimi japonský kukuč. Oslavujeme druhé a tretie zlato. Tóno má najlepší steak, s kosťou, ktorá trčí až na vedľajší stôl, aby sme to nezakríkli a zdvíhame kotvy, smer Niao-čchao. Ešte rýchlo spoločná fotka pri jednej z fontán a o chvíľu už stojíme pred ním, Vtáčím hniezdom. Na fotkách je úžasné, v skutočnosti magické. Z jeho vnútra akoby žiarilo červené srdce, ktoré oživujú desaťtisíce divákov. Kým sa k tej žiare prepracujeme, ešte musíme prekonať mostík nad riečkou, lemovanou mladými vŕbami, ktoré obklesujú štadión. Vnútro štadióna zodpovedá jeho exteriéru. Priestor, komfort, keď zídete až dolu, môžete atlétom utierať pot z tváru. Že, koho sme videli? Tuším víťazstvo Poliaka vo vrhu guľou nejaký trojskok a desaťtisíc metrov ženy. Ale to nebolo podstatné. Podstatná bola atmosféra. Mal som pocit, že celý svet sa tu spája - Ázia, Amerika, Európa, Afrika, Austrália, Čína - aj napriek zasväteným reportérov... Kto vyslovil, že Čína sa na tejto olympiáde neotvorila svetu, je idiot, prípadne slepý dogmatik, prípadne zarytý ideológ z opačného tábora.

Šokovaný staff

Do Slovenského domu už som nevládal. Aj s Denisom sa vraciame do hotela. Po náročnom dni klesáme do pohoviek lobby a necháme sa presvedčiť milou obsluhou na drink. Je polnoc a oni fungujú do 1.00 a.m. Máme teda ešte hodinku. Na monitoroch beží zhrnujúce spravodajstvo a my miestnemu staffu vysvetľujeme, že to sú naši, že máme tri medaily a tiež sa pokúšame načrtnúť, kde vlastne tá naša Slouvakchia leží. Geograficky trochu  chápu. Demograficky vôbec nie. Lebo keď ich srdečné gratulácie korigujeme racionálnou poznámkou, že Čína má tých zlatých predsa podstatne viac (v tom čase 21)... no my sme aj napriek tomu šťastní, lebo sme malá krajina... zaujíma ich: „Aká malá?" My na to: „Nuž, vo vašej krajine žije miliarda a 300 miliónov obyvateľov a v našej päť miliónov." Dvoch čašníkov rovno prekotilo a mali čo robiť, aby whiska, ktorú práve niesli, nám neskončila na hlavách. Ten pomer ich dorazil - akoby tri zlaté získalo jedno z predmestí Beijingu. Platíme im rundu, aby ľahšie zvládli šokujúcu infromáciu. Denis o jednej odchádza spať, je celkom grogy. Ja ostávam a čakám, kedy sa zvyšok zostavy vráti zo Slovenského domu. O pol druhej je späť a v dobrom rozmare zostávame až do piatej. Ja s Rišom ostávam ešte dlhšie a preberáme problémy sveta, podnikanie, vzostupy a pády. Spať sa už aj tak neoplatí za hodinu sú raňajky.

Day No.6
Nou lemon, nou ajs

Po troch hodinách intezívneho spánku (predsa len dva dni a dve noci v kuse dajú zabrať aj nám malým, aby som parafrázoval Riša, že „malí“ majú inú kondíciu a viac vydržia) sedím v lobby a nesú mi tradičnú „kouk - nou lemon, nou ajs". Už ma poznajú. Prvé tri dni sa mi vytrvalo pokúšali ulahodiť predstavou. že mi do coca-coly nasypú citrón a ľad. Keď som sa však nenechal presvedčiť neochvejným „nou lemon, nou ajs", zvykli sa na túto moju úchylku, až ma týmto slovným spojením začali zdraviť, kedykoľvek som u nich zasadol do kresla. Zrejme tam už navždy zostanem zapísaný ako „Mister Noulemon Nouajs" Mladý čiernovlasý muž za pianom štíhlymi prstami šikovné preberá po klávesoch, pred ním sa nežne kolíšu dva čínske bambusové prúty. Rafinovaný temperament hrdzovlásky tlmí po jej ľavom boku dáma v hladkom čierne saténe s vodopádom vlasov farby tuhy, ktorá svoj zrak venuje mikrofónu. Iba z času na čas obdaruje niekoho z prítomných svojím zamatovým pohľadom a v refréne zašepká zastretým hlasom „don´t worry". To všetkých chlapov preberá z apatie. Pomrvia sa, pohodia hlavou, okamžite zahadzujú starosti a rozmýšľajú, či umelkyňa svoje „baby, come to me" myslí skutočne vážne a či by nemali reagovať aspoň drobným žmurknutím oka, že rozumeli a prídu za ňou neskôr. Aj na mňa sa usmialo šťastie. Svoj hodvábny pohľad zamieri mojím smerom, úzke očné štrbinky sa jej na okamih rozširujú a pozorujú ma viac ako minútu. Z vlasov kĺže pohľadom na moju košeľu, aby mušku svojho pohľadu zacielila zakrátko znova o čosi vyššie. Na pery. No, neviem, či som naplnil jej očakávania (ktovie, či čínske dievčatá preferujú viac plné - zmyselné, alebo úzke - prísne pery), lebo pokračuje plynulo ďalej, až k očným dúhovkám. Tu znova cítim pevnú  zem pod nohami: nenájdete Číňana so zelenými očami... Môj pohľad dramaticky zľahostajnel, no keďže som to nechcel prepáliť, prikladám do svojho pohľadu dva-tri žeravé uhlíky a rozdúchavam v ňom iskru záujmu. To sa jej veľmi páčilo a z mojich green iris zošmykla sa mi do čiernej priepasti zreničiek. A padala, padala az na samé dno duše, aby tam všetko naruby poprevracala... Ešteže sa nezdržala dlho (nasledoval ďalší song) a ja som svoju rozvrátenú soul stihol stabilizovať do pôvodnej polohy.

Na trhu

„Milan, vstávaj, skočíme pozrieť na trh," prebúdzajú ma chlapci z fatamorgány: „Ideš s nami?" Čoby nie, a tak kráčame našou štvrťou a vchádzame do uličky, ktorá nás dovedie až na trh. Tu poznávame Beijing minulého storočia. Stretávame jednoduchých ľudí, stoja pre svojimi krámikmi a ponúkajú chlieb, pečivo, zeleninu, ovocie, mäso, domáce, rezance, surové i varené, lacné šaty, topánky, elektroniku, šminky, hračky. Laci sa pristavuje pri mobilnom butiku drobnochovateľa a spolu s deťmi, ktoré sa zhŕkli okolo predavača, pozoruje andulky a zajačiky. Napokon Laci kupuje. Vo vedľajšom stánku - klasické opečené kuracie kúsky na špajgli. Zsolta zasa zaujali ryby, kraby a dary mora a na veľkom plató vystavené hnedé larvy, či kukly, či čo to vôbec bolo, v každom prípade sa to z času načas pohlo a nevyzeralo to nijako lákavo. A Tóno fotí ostošesť. Okolo behajú chalaniská, pomedzi bicykle, trojkolky, motorky, káričky, automobily a na prechádzku si vyšli aj budúce slečny. Mám pocit, že sú nešťastní? To by som netvrdil...

Little show

Vonku je pomerne slušné dusno a my odchádzame na tenis. Ani tenisový areál, vybudovaný na ploche jedného celého sídliska, nezaostáva za naším očakávaním. Jednoduchá, moderná architektúra, všade dokonalá organizácia, pohoda, presnosť, poriadok. Sledujeme zápas o bronz. Nouvek (Novak Djokovic) víťazí a z vďaky za tento kov predvádza miestnym čínskym ženám a little show. Rozhadzuje do publika potítka, loptičky, raketu, prepotený adida trikot a polonahý obieha štadión, aby potešil fanynky. Tie si rozchichotané domov odnášajú nevšedný zážitok: na vlastné oči mohli obdivovať štíhly trojuholník bieleho urasteného Srba, z čoho sa ich  kamarátky, keď  im to pri káve celé do najmenších detailov opíšu, tak skoro nespamätajú... Pochopiteľne, čínski muži v tomto okamihu skromne klopia oči, resp. zaujato čosi hľadajú v taške na zemi (zrejme cukríky, prípadne mobil?). Podaktorí odbiehajú na toaletu pod tribúnou, aby sa v zrkadle za pisoármi ubezpečili, že to s nimi  nie je až také najhoršie... Napokon, ten urastený Nouvek predsa s nimi nepôjde až domov, zostane pekne vo svojej olympijskej dedine a po ceste monumentálny dojem zo spoteného bieleho hrudníka možno skorigujú nejakou tou drobnosťou alebo pozvaním na večeru...

Ryža a bambusové klíčky

Po skončení sa púšťame naprieč rozľahlým tenisovým areálom pohľadať taxi. Ešte sa odfotíme v obrej tenisovej rakete a kráčajúc rozľahlým areálom sumarizujeme všetky čínske dojmy. Debatu začína Laci celkom nevinnou poznámkou: „Ale to mi vysvetli, ako môžu mať Číňania toľko medailí?" Smejem sa: „Podľa mňa preto, lebo jedia toľko ryže." Laci  sa nevzdáva: „Ále, bež do riti, podľa mňa oni musia mať niečo..." Pokúšam sa upokojiť jeho hlad po informáciách: „No, možno si do tej ryže pridávajú veľa bambusových klí

Všetky krajiny Balkánu. ktroé vlastnia čo i len kúsok morského pobrežia,sa všeobecne považujú za vhodné dovolenkové destinácie pre oddychuchtivých. Okrem jednej výnimky. Albánska.

Dlhé desaťročia takmer zabudnutá krajina na juhu Európy... V dôsledku hrôzostrašného diktátorského režimu Envera Hodžu bolo Albánsko na dlhé obdobie takmer hermeticky odrezané od susedov a ostatného sveta. Z krajiny sa dostali von iba vyvolení príslušníci vodcovej rodiny, poslušní aparátnici a ešte asi aj mnoho kriminálnych živlov. Aj tí najskúsenejší, najodvážnejší a najzvedavejší cestovatelia sa tejto krajine donedávna vyhýbali. Ešte aj dnes, ak sa vás niekto spýta, kam idete na dovolenku, a vy odpoviete, že do Albánska, tak sa so široko otvorenými očami a zdesene opýta: „A to prečo?“ Odpoveď je jednoznačná. Táto krajina na brehu Jadranského mora je očarujúca. Nie iba prírodou, ale najmä ňou. Horské oblasti súvyľudnené a divoké. Desiatky kilometrov dlhé piesočnaté pláže sú cudzincom takmer neznáme. To, že Albánsko je historicky aj kultúrne významná a bohatá krajina, asi netrebaveľmi zdôrazňovať. Ibaže presvedčiť sa o tejto skutočnosti na vlastné oči zatiaľ ozaj nie je také jednoduché. Výstavba infraštruktúry sa tu rozbieha iba postupne a zatiaľ aj pomaly.

Bunkre a mercedesy

„Vy chcete ísť do Albánska? A to prečo?“ pýta sa majiteľ penziónu v prístave čiernohorského mesta Hercegnovi. „Lebo pre nás je to úplne neznáma krajina a chceme sa ísť pozrieť, ako sa tam teraz žije,“ hovorím mu s prirodzenou zvedavosťou v hlase. „Tak to ja vôbec netuším, v živote som tam nebol. Nás považovali v tých pohnutých časoch aj s celým Západom za najväčších nepriateľov. Teraz je to síce inak, ale hovorí sa, že pre cudzincov je to tam veľmi nebezpečné. Ak zastavíte niekde po ceste na benzínovej pumpe, ľahko vás prepadnú, okradnú, sú ozbrojení. Môžu vás aj zabiť!“ hovoril úplne vážne. „Ani v požičovni vám nedajú auto, keď poviete, že chcete ísť do Albánska,“ dodal, keď videl, že jeho slová na mňa vôbec nezapôsobili. Averu mal pravdu. Teda čo sa autopožičovne týkalo. Auto do Albánska nám nepožičali. Museli sme si najať skúseného Crnogorca, znalého albánskych pomerov a s autom, ktoré nebudú chcieť u susedov ukradnúť. Z Crnogorcov cítiť pohŕdanie a zároveň aj strach, keď s nimi hovoríte o južných susedoch v prípade, že cestujete do Albánska z Montenegra. Sú príliš hrdí na svoju suverénnu krajinu, aby sa vôbec zaujímali o dlhé desaťročia hospodársky i kultúrne zaostalý štát, ktorý bol na príkaz Envera Hodžu takmer nepriestrelne strážený pred okolitým „agresívnym“ svetom kupolovitými betónovými bunkrami. Vidieť ich všade. Pri hraničných priechodoch, pri hlavných komunikáciách, na morských plážach, jednoducho všade. Dodnes ich je asi tristotisíc. Ich fyzická likvidácia bude určite technicky aj finančne veľmi náročná. Vstupnou bránou zo severu je Shkodra, po našom Skadar. Prechádzajúc hranice, obiehate autom známe Skadarské jazero. Mesto Shkodra je rýchlo sa rozvíjajúce mesto, so všetkými následkami modernizácie. Už tu ste konfrontovaní s faktom, že „v Albánsku každý jazdí na mercedese“. Pravda, nie doslova, ale mercedesov je na cestách naozaj veľa, i keď väčšina z nich si už pamätá veľa najazdených kilometrov. Dominantou mesta je starobylá pevnosť Rozafa, rozpínajúca sa na kopci nad mestom a sútokom dvoch riek Drini a Buna. Okolie hradu je veľmi bohaté na výskyt dravého vtáctva. Sú tu najmä jastraby, sokoly a sovy. Panuje tu božský pokoj...

Večne živý mýtus

Na ceste do Tirany treba bezpodmienečne navštíviť dve historicky významné miesta: Lezhe a Krujes. Obe sú úzko späté so životom najväčšieho albánskeho národného hrdinu Gjergja Kastriota Skenderbega. Albánsky národ odnepamäti atakovali zo všetkých strán susední, rozpínajúci sa rivali. Neustále susedské nezhody, konflikty a vojny s Grékmi, Avarmi, Bulharmi, Srbmi, Macedóncami a najmä s Otomanskou ríšou poznačili dejiny Albáncov. Skenderbegžil v rokoch 1405 až 1468 a so svojím vojskom sídlil na hrade v strmej skalnatej hore nad mestom Krujes. Celé štvrťstoročie úspešne húževnato bránil nezávislosť krajiny pred dobyvateľskými Otomanmi. Tu postavený monument a moderne zrekonštruované múzeum dokumentujú jeho statočný boj o zachovanie existencie albánskeho národa. Jeho mauzóleum sa nachádza v meste Lezhe, kde umrel v roku 1468. Našťastie na diktátora Hodžu Albánci už zabudli, zato Skenderbeg ostáva večne živý v ich srdciach.

Nečakaná moderna

Hlavné mesto Tirana leží v srdci krajiny. Už starí Rimania tu postavili pevnosť. V časoch byzantského cisára Prokopa sa hovorilo o meste Tyrkan. Mesto nemalo veľký strategický význam. Skutočné mesto založil až turecký paša Sulejman Balgjini v roku 1614, keď tu dal postaviť mešitu, svoju rezidenciu, pekáreň a obchodnú štvrť.V nasledujúcich desaťročiach sa Tirana postupne stala významným obchodným uzlom. Dnes je pulzujúcim miestom. Z hlbokého útlmu obdobia útlaku sa už úplne prebrala. Najmä mládež jasne demonštruje, že Albánsko smeruje obrovskými krokmi do modernej Európy. Ešte nedávno ste sa tu dohovorili iba po taliansky, dnes je aj angličtina už bežným komunikačným jazykom. Hotely, obchody, reštaurácie a bary poskytujú veľmi kvalitný komfort a servis. Dominantami mesta sú skvostné vládne budovy, Národné divadlo, Skenderbegov pomník, moderný kultúrny palác, Historické múzeum, Sulejmanova mešita v susedstve s klasickou hodinovou vežou. Nuž a ešte jedna neprehliadnuteľná budova sa týči uprostred centrálneho námestia. Dal si ju postaviť „vodca a otec národa“ Enver Hodža a chcel v nej byť umiestnený po svojej smrti ako v majestátnom mauzóleu. Dnes sa budova využíva na rozličné kultúrne akcie. Tirana dnes naplno žije od rána do hlbokej noci. V jednej ulici, v susedstve hlavného námestia, sa koncom týždňa konajú voľné trhy domácich šmelinárov. Rádiá, televízory, mobilné telefóny všetkých možných svetových značiek sa tu ponúkajú z pristavených osobných automobilov. Tlačenica obrovská. Ako pestré divadlo to nebolo zlé, ale nakupovať som nemal odvahu. Hoci v blízkosti postávali uniformovaní policajti. Zvláštnosťou dnešnej Tirany sú aj stovky príručných generátorov, ktoré hlasito vrčia na uliciach v centre mesta. Všetci obchodníci, ktorí neplatia účty a majú tak odpojenú dodávku elektriny, si vypomáhajú týmto primitívnym spôsobom. Dohovoriť sa s Albáncami nie je jednoduché. Starší hovoria iba po albánsky. Stredná generácia trochu rozumie po taliansky. Ešteže mládež, orientovaná na západnú civilizáciu, dobieha míľovými krokmi to, čo staršie generácie zanedbali. „Samozrejme, že môžeme hovoriť po anglicky,“ usmievala sa na mňa pekná mladá predavačka v supermarkete vedľa Národného futbalového štadióna. „V dnešnom svete sa už bez angličtiny nezaobídeme, takže sa všetci učíme v škole po anglicky,“ hovorila s prirodzenou samozrejmosťou a pozvala ma na nákupy aj ďalší deň.Mimochodom, v tom supermarkete si môžete vybrať asi zo sto značiek vín a tridsiatich druhov pív z celého sveta. To iba na ilustráciu...A to, že dnes už žijú Albánci na plno, dokumentujú ulice v strede mesta vo večerných hodinách. Reštaurácie, kaviarne a bary praskajú vo švíkoch. Výhľad zo Sky baru na pulzujúcu Tiranu je impozantný. Obsluha perfektná. Samozrejme, v angličtine.

Neobjavené letoviská

Albánci sú pyšní najmä na mesto Durres. Je to jadranské letovisko vzdialené dvadsaťpäť kilometrov od Tirany. Jednoliata piesočnatá pláž sa ťahá južným smerom v dĺžke dvadsaťdva kilometrov. Stavia sa tam obrovské množstvo hotelov a iných obslužných zariadení. Ešte bez výrazného podielu zahraničného kapitálu, lebo nehnuteľnosti zatiaľ môžu vlastniť iba domáci občania alebo spoločnosti. Ale už dnes hľadajú zahraniční investori spôsoby, ako tento zákon šikovne obísť. Prečo? Lebo Albánsko je dnes iba na začiatku rozmachu a turistický ruch tu ešte iba tlie. Ktovie, možno sa Durres stane jednou z najvyhľadávanejších dovolenkových destinácií na jadranskom pobreží. Mimochodom, toto mesto je významné aj tým, že sa tu nachádzajú ruiny starého rímskeho mesta, ktorého centrom bolo klasické rímske divadlo. Opísať všetky prírodné a historické nádhery, ktoré Albánsko pre každého návštevníka dnes ponúka, nemožno obsiahnuť strohými vetami na niekoľkých stránkach časopisu, ktorý práve držíte v rukách. Miesta ako Saranda, Vlora, Berati, Gjirokastra a ďalšie treba osobne vyhľadať a vychutnať si jedinečnú atmosféru a príchuť prírody a pamiatok dvetisícročného civilizačného vývoja južného Balkánu. Tam znovu objavíte Albánsko.

Zdroj: Goldman

Chystáte sa na dovolenku, len neviete, kam ísť? Túžite po vôni mora, slnku a oddychu, ale Vás už nudí stereotypný pobyt na preplnených plážach, služby hotelov bez fantázie a organizované výlety? Spoločnosť Yacht Travel vie, ako sa tomu vyhnúť, zrealizovať Vaše sny a premeniť Vás na morských vlkov...

Ak by ste mali pocit, že nasledujúce riadky sú určené pre multimilionárov, keďže reč bude o jachtách a dobrodružnej plavbe na plachetnici, tak vedzte, že sa mýlite. Ba, naopak, budete prekvapení, aké je jednoduché prenajať si jachtu za normálnu cenu, vychutnať si námornícky týždeň popri krásnom členitom chorvátskom pobreží plného ostrovov, ostrovčekov a malebných zátok a nechať sa viesť len vlnami, vetrom a inštinktom.

Jachta pre každého

Neveríte? Možno vás presvedčia slová product managera Michala Kelemena z cestovnej kancelárie Yacht Travel: „Pobyt agentúry na jachte vás vyjde na podobnú sumu, akú by ste zaplatili za klasickú dovolenku, ktorú by ste však väčšinu času strávili na súši.“ Poďme teda na chvíľu počítať. Jachtu si môže prenajať na týždeň osem až desať ľudí, ktorí spoločne zaplatia približne 100 000 Sk, ak by potrebovali aj skúseného kapitána, tak plus asi 30 000 korún. Kto však má oprávnenie viesť jachtu, môže lodi sám šéfovať. Ak by ste túžili prevziať iniciatívu do vlastných rúk, stačí sa prihlásiť na týždňový intenzívny kapitánsky kurz. Keďže loď väčšinou poháňa sila vetra, počas plavby miniete málo, približne 60 až 100 litrov nafty, čo v prepočte predstavuje okolo 3 000 až 4 000 Sk. „Poplatky v iných prístavoch mimo domovského sú približne 1 000 až 1 700 Sk za noc. Podľa našich skúseností za ten týždeň, keď sa navštívia tri prístavy, to spolu vychádza na 4 000 Sk za celú loď,“ spresňuje Michal Kelemen s tým, že, samozrejme, dopravu a stravu si musia zabezpečiť dovolenkári. Na druhej strane vás však na palube čaká vysoký komfort. Nachádza sa tam kompletne vybavená kuchynka so sporákom a rúrou na pečenie, chladnička, riad a hrnce, pričom plyn do sporáka, kajuty na spanie a posteľná bielizeň sú v cene lode. Nechýbajú tam ani toalety či sprcha s teplou vodou. Ak by ste však dostali chuť na nejakú miestnu špecialitu, nie je problém sa zastaviť v ktoromkoľvek prístave a vydať sa do úzkych ulíc menších či väčších chorvátskych miest.

Fantastické zátoky

Možnosť stráviť dni svojho odpočinku na otvorenom mori prináša so sebou slobodu a takmer nekonečné možnosti, ktoré môže obmedzovať iba čas. Takže záleží iba na vás, ako voľné chvíle čo najideálnejšie využijete podľa svojich potrieb a nálady. A čo je najdôležitejšie, závisí len od vás a vašich priateľov, kam pôjdete, kedy sa vydáte na cestu a koľko času strávite na jednom mieste. Kto túži napríklad po oddychu a pokoji, ale v netradičnom a vzrušujúcom prostredí, môže si vybrať z viacerých možností. Buď vypne motory a nechá plachty poháňať vetrom, alebo sa „nadivoko“ zakotví v ktorejkoľvek tichej a panenskej zátoke, ktorých sa dá objaviť počas plavby na Jadranskom mori viac než dosť. Napokon ostrovov a ostrovčekov je pri chorvátskom pobreží skutočne hojný počet. Spomeňme len napríklad Malý a Veľký Drveník, Stračinska, Jorja, Rogač, Ščedro, Smrka, Stiniva, Rasotica, Ravnik a nádherné zátoky na Ostrove Sv. Klementa. A čo tak potápať sa na šírom mori priamo z lode? Ak je bezvetrie a tiché more, pokojne sa môžete pustiť do vody, ktorá v mieste, kde loď stojí, dosahuje hĺbku aj 100 metrov. Len si predstavte, že široko-ďaleko nie je nikoho, iba vy a krásne číre more,ktoré vás k sebe doslova vábi ako tajomná siréna. Kúpanie,
šnorchlovanie a vychutnávanie si tisícok krás podmorského sveta v takýchto podmienkach ďaleko od preplnených pláží je viac než mysteriózne… Najmä ak si človek uvedomí, že mnohé miesta v tomto morskom raji nie sú dostupné inak než cez more a ostrovy sa dajú prezrieť z každej strany jedine z plachetnice.

Rušný týždeň

Viete, čo majú spoločné chorvátske mestá Betina, Biograd, Dubrovnik, Hramina, Kremík, Krvavica, Pula, Split, Šibenik, Trogir, Veruda a Zadar? Nuž, všetky majú prístavy, z ktorých môžete vyraziť na nezabudnuteľnú cestu alebo v ktorých si môžete urobiť pauzu počas dobrodružnej plavby na plachetnici. Ľudia s romantickým aj nezávislým duchom, ktorí milujú zmenu v živote, určite si prídu na svoje. Dostali ste hlad, chuť na dobré silné expresso, kvalitné víno či vychladené pivo v rušnom prostredí? Chceli by ste chodiť po obchodíkoch a tržniciach? Nijaký problém. Stačí na to skutočne málo: zakotviť pri mestských mólach, odkiaľ sa môžete rovno z lode dostať na mestskú promenádu a vydať do úzkych uličiek, ktoré skrývajú mnohé zaujímavé reštaurácie, kaviarničky, bary a krčmičky. Ak sa na dovolenku vyberiete cez leto, nájdete tu, pochopiteľne, viac ľudí ako na začiatku sezóny. Nech si však vyberiete akýkoľvek termín, jedno je vždy rovnaké a nemenné: romantické večery strávené na palube lode počas kotvenia v zátokách, v ktorých sa niekedy stretávajú naraz viacerí jachtári, keďže dobré zátoky, teda dostatočne hlboké a chránené pred vetrom, sa dlho utajiť nedajú. A to je výborná príležitosť na získanie nových známostí a priateľstiev, najmä keď je o čom sa rozprávať. Takže na záver vám môžeme odporučiť jedine to, aby ste zdvihli kotvy a snažili sa vo svojich rukách udržať správny kurz!

Zdroj: Goldman

Ťažké kvapky začínajú bubnovať na strechu pestrofarebného "džípní". O niekoľko minút sa už preslávený filipínsky dopravný prostriedok prediera zápchami hlavného mesta po cestách zaplavených vodou. Je prvý júlový týždeň a tak ako každý rok sa v tomto období v Manile začína niekoľkomesačné veľké upratovanie.

Prívaly monzúnových dažďov vyčistia vzduch aj ulice. V nižšie položených častiach pätnásťmiliónovej metropoly však tony odpadkov upchajú kanalizáciu a ulice sa premenia na rieky, mestské štvrte na jazerá. Keď sa v čierňave nad mestom ženia všetci čerti, sú si všetci rovní. Po kolená v zapáchajúcich splaškoch kráčajú biznismeni v drahých oblekoch, aj ľudia v otrhaných handrách z chudobných štvrtí. Náš šofér hromží. Usmoklené počasie zasadilo imidžu jeho miláčika ťažké rany. „Včera som ho leštil tri hodiny. Zbytočne,“ ťažká si. Staré džípy sú vášňou nejedného Filipínca. Najstaršie pochádzajú z konca druhej svetovej vojny, keď americké jednotky opúšťali súostrovie. Šikovní mechanici ich nielen dokážu udržať pri živote, ale aj premeniť na pôsobivé umelecké dielo. Autotuningový recept je jednoduchý: čím viac farieb, čím viac chrómových ozdôb, čím viac decibelov v reproduktoroch a nevyhnutné lavičky pre tucet cestujúcich, na ktorých sa ich zväčša tlačí aspoň dvadsať.

Prepych na druhom svete

Majiteľ pestrofarebného tátoša Anchel je Manilčan a ako znalec rodného mesta ponúka tip na zaujímavé útočisko pred zaliatymi a páchnucimi ulicami centra Manily. Stúpame do strmých ulíc svahu Santa Mesa. Zastane pred závorou pod tabuľou s nápisom z čínskych znakov. „Choď sa pozrieť, ako investujú peniaze naši milovaní spoluobyvatelia,“ precedí ironicky cez zuby, neskrývajúc svoj vzťah k etnickej
menšine, ktorú na Filipínach netreba dlho hľadať. Niet sa čo čudovať, pri svojej rozpínavosti prekonali aj väčšie prekážky, akou je tenký pásik Juhočínskeho mora medzi najsevernejšími filipínskymi ostrovmi a ázijským kontinentom. Na okraji chudobného manilského slumu sa začína labyrint čínskeho cintorína. Založila ho zväčšujúca sa čínska komunita už v 17. storočí. Dnes je mestom v meste. Dokonalú čistotu a upokojujúce ticho od manilského virvaru oddeľuje vysoký múr. „Nie je len ochrannou bariérou. V útrobách múru sú urnové hroby nebožtíkov. Tých najchudobnejších,“ vysvetľuje územčistý chlapík a ukazuje na čísla namaľované na múre. Cintorín na prvý pohľad pripomína vymretú vilovú štvrť. Až pohľad do útrob honosných stavieb potvrdzuje, že ide o pompézne rodinné hrobky. Majetní Číňania na mauzóleách pre svojich pozostalých nešetria. Hrobky sú vykladané mramorom, vybavené klimatizáciou či toaletami. Zastaneme pred betónovým palácom. „Táto hrobka je najdrahšia zo všetkých. Jej majiteľovi som na ňu zarobil ja a ďalší filipínski fajčiari, leží v nej totiž majiteľ cigaretovej fabriky. Stála dvadsať miliónov pesos,“ vraví pohoršene môj sprievodca. Pred jedným z domov vidno konečne aj prejav života. Čínska rodinka v záhrade pred hrobkou rozvešiava bielizeň. „Príďte sa pozrieť v nedeľu, vtedy cintorín ožíva na nepoznanie. Rodiny pozostalých donesú jedlo, televízory, a akoby to ani nebolo miesto pokoja a posledného odpočinku, zabávajú sa tak hlučne, ako to len Číňania vedia. Najhoršie je, keď sa opijú,“ vraví potichu, aj keď ho môžu počuť len duchovia mŕtvych. Po neďalekej križovatke prejde policajné auto. Čínsky cintorín je jednou z najbezpečnejších častí Manily. Rodiny svojim pozostalým v hrobkách totiž nenechávajú len obľúbené jedlá a nápoje, ale neraz aj šperky. Sú lákadlom pre zlodejov a polícia preto cintorín prísne stráži.

Útek pred dažďom

Najlepším miestom na únik z upršanej Manily sú nádherné kopce v centrálnej časti ostrova Luzon. Autobus s kvílivým hukotom stúpa po serpentínach slávnej Zig Zag road, najvyššie položenej cesty na celom súostroví. Bezstarostnú pohodu pri pohľade na okolitú očarujúcu scenériu narúšajú pohľady na mnohé drevené kríže na kraji serpentín. Vraky autobusov na dne strmého údolia už pohltila pralesná vegetácia, odstrašujúci pohľad dnes zmierňuje aj ranný opar, maskujúci bezodnú hĺbku. Nebezpečenstvo si uvedomuje aj drobný dedinčan za volantom autobusu a pozornosť anjela strážneho vzbudzuje prežehnávaním sa pred každou zákrutou. Krížik hompáľajúci sa za čelným sklom je maličkou replikou štvormetrového kresťanského symbolu, ktorý vztýčil prvý Európan v týchto končinách Ferdinand Magellan na ostrove Cebu v roku 1521. V okolitých osadách, zovretých hrebeňmi Centrálnych Kordiller, sa kresťanským misionárom ani za päťsto rokov nepodarilo rozšíriť vieru do všetkých domov. Nejeden z nich skončil v kraji hrdých lovcov lebiek Ifuagov ako trofej na kole miestneho náčelníka. Dnes sú už Ifuagovia trochu prívetivejší a celý svet sa do ich osád chodí pozrieť na fascinujúce dedičstvo zručnosti ich predkov.

Ôsmy div sveta

Najpôsobivejší pohľad na obrie zelené schodisko je z úbočia nad dedinkou Banaue. Pred dvoma tisícročiami predkovia Ifuagov vytesali do strmých zrázov Centrálnych Kordiller terasovité ryžové polia. Tropické slnko a dokonalý zavlažovací systém napájaný z potokov z pralesa zabezpečujú obyvateľom hlbokých údolí dve úrody ryže do roka. Živý pomník zručnosti si generácie Ifuagov odovzdávali nezmenený dlhé stáročia. V súčasnosti mu však hrozí zánik. Obdobie dažďov sprevádzajú čoraz ničivejšie tajfúny, voda urýchľuje eróziu hrádzí a terasovité polia sa rozpadávajú. „Minulý rok sme mesiac pred dažďami spevňovali kamenné obruby,“ spomína Ruben Bardos, dedinčan z osady Batad. Každodennú drinu si počas prestávky osladzuje šťavnatým mangom. „To naše je najsladšie na svete. Máme na to aj pečiatku z Guinnessovej knihy rekordov,“ hrdo sa chváli. Prstom zamieri na prostrednú časť úžasného amfiteátra terasovitých polí, dvíhajúcich sa nad dedinou. Koše s ťažkými kameňmi vynášali po strmom chodníku až k jeho pozemku. „V jeden septembrový deň sa spustil lejak a o hodinu lavína kameňov z mojej terasy skončila na susedovom poli. O týždeň mi spláchlo aj časť úrody. Na ďalšiu opravu už nemám síl,“ vraví. Spomína na roky, keď sa mohol spoľahnúť na pomoc dvoch synov. Starať sa o ryžu je nikdy sa nekončiaca drina a mladá generácia Ifuagov si už hľadá jednoduchšie spôsoby, ako sa uživiť. Rubenov mladší syn sa dal k armáde, so životom sa zahráva vo filipínskom kontingente v Iraku. Ťažko ho prilákať k ryži, keď je žold neporovnateľne vyšší ako zárobok z práce na poli. Starší syn opravuje motorky v neďalekom provinčnom meste. Rubenov osud nie je ojedinelý. Mladí ľudia odchádzajú aj z okolitých dedín. Ak však Ifuagovia opustia terasovité polia, dvetisícročná história je odsúdená na zánik. Hrozbu si uvedomuje aj filipínska vláda, ktorá na najbližšie roky pripravila sériu motivačných programov pre ľudí z ifuagských osád a dedinčanom z Batadu prisľúbila vykupovať ryžu za výhodnejšie ceny.

Miss sopka

Na opačnom južnom konci ostrova Luzon sa o oku lahodiace dielo postarala sama príroda. Ak by existovala svetová súťaž krásy sopiek, Mayon by určite patrila medzi horúce favoritky. Vulkanológov aj obyčajných laikov ohromuje svojimi dokonalými krivkami – neuveriteľne pravidelným kónickým tvarom. Jej obdivovatelia sa však musia mať na pozore. Pôvabná kráska totiž skrýva zákerný temperament.
Obyvatelia mesta Legazpi by o jej výbuchoch zlosti vedeli rozprávať telenovely, miestne archívy totiž dokumentujú 47 erupcií. Prúdy lávy z krátera Mayonu poslednýkrát vytiekli v roku 2001. Ľudia žijúci na jeho úpätí si už zvykli na nekonečné sťahovania a návraty podľa vyhlásení seizmológov o stupni ohrozenia. Na jeseň 2006 však Mayon zasadila neočakávaný úder. Z jej svahov sa po silných dažďoch zosunuli bahenné prúdy a pochovali tri stovky dedinčanov. Jej nevyspytateľnosť sme okúsili na vlastnej koži. Pri príchode do Legazpi pôsobila ako nevinný kopec, ale deň nato si už odfukovala k údoly dymu a úrady vyhlásili tretí stupeň ohrozenia podľa päťmiestnej stupnice.

Neľútostný sabong

Spoznať Filipíny znamená pravidelne striedať trmácanie po hrboľatých cestách s uspávajúcou plavbou na trajektoch medzi jednotlivými ostrovmi. Filipínam ich patrí vyše sedemtisíc, obývaných je len niekoľko stoviek. Výbežky z tyrkysového mora pokryté zeleným kobercom paliem sú oázami pokoja a mnohé ich pláže pripomínajú gýčové scenérie z nástenných plagátov alebo kalendárov. Jedným z nich je aj malý ostrov Malapaskua. Jeho severný cíp sa považuje za najkrajšie miesto široko-ďaleko. Skalné bralo zvierajú dve tyrkysové zátoky s bielym pieskom a kokosovými palmami. Šesť dní v týždni pokojná pláž napĺňa predstavy o idylickom raji. Šesť dní je pre chlapov z osady rutinou uloviť dostatok rýb a nakŕmiť deti.V nedeľu však život obracia naruby sabong – tradičné kohútie zápasy. Rachot prichádzajúcich motoriek a prenikavé kikiríkanie prehlušujú šum mora. Z malebnej pláže sa na niekoľko hodín stáva krvavá aréna. Pozornosť dedinčanov sa čoskoro sústredí na dvoch kohútov v aréne obohnanej plotom z tŕstia. Krátko nato, ako sa spoja do kikiríkajúceho klbka, perleťový piesok zafarbia mapy krvi. Táto nedeľa sa pre Manuela nezačala dobre. Ako každý správny filipínsky dedinčan, aj on vo svojej záhrade v dedinke na neďalekom ostrove Cebu chová takmer dve desiatky operených gladiátorov. Keď sa večer vráti domov, jedno bidlo bude určite prázdne. Napriek očakávaniam sa jeho miláčik hneď v prvom súboji za pár sekúnd premenil na kôpku krvavého peria. Majiteľ zaskočený rýchlym koncom zamieri zapiť zlosť k improvizovanému barovému pultu z palmového lístia. Pri poháriku skvelého sedemročného rumu neskrýva rozhorčenie. „Piplal som ho ako najmilšie dieťa. Posledný mesiac dostával najdrahšie americké granule,“ sťažuje si a rozčarovane sleduje, ako sa jeho miláčik na radosť džavotajúcich detí v hrnci nad ohniskom mení na chutnú polievku. Podľa povier porazený kohút prináša do domu majiteľa nešťastie a po súboji ostáva víťazovi. Druhý rum Manuela evidentne upokojuje, na kohúta už zabudol. Škrie ho však výhra, o ktorú prišiel. V Malapaskue sa dnes zišlo veľa dedinčanov a stávka na víťaza sa vyšplhala na zaujímavú sumu.

Národná vášeň

Kohútie zápasy fascinovali už starých Rimanov a Filipíncov opantali dávno pred príchodom prvých Európanov. Na stovkách filipínskych obývaných ostrovov je sabong hlboko zakorenenou tradíciou. Kikiríkanie sa ozýva spred každého vidieckeho domu. V mnohých krajinách sveta sa kohútie zápasy považujú za týranie zvierat a zákon ich zakazuje. Otvoriť túto tému pri debate s Filipíncami nemá význam. Akékoľvek obmedzenie obmedzenie národnej vášne by vyvolalo revolúciu. Nedeľné zápasy sú nielen spoločenskou udalosťou a prestížnou záležitosťou pre chovateľov, ale aj najobľúbenejšou hazardnou hrou. Ak ide počas dedinských zápolení o tisícky pesos, pri turnajoch vo veľkých mestách v arénach pre dvadsaťtisíc ľudí lietajú státisíce dolárov. Vyvrcholením sezóny kohútích zápasov na Filipínach sú takzvané derby. Dobojovej arény sa vhodí aj pätnásť najzdatnejších bojovníkov a začnú sa krvavé jatky. Víťazom sa môže stať len jeden a svojmu majiteľovi zarobí aj milión dolárov. Finálovú šou dedinčania z Malapaskuy pravidelne sledujú na videu v miestnej krčme. Oveľa lepšie sa však zabavia najbližšiu nedeľu za ohradou dedinského zápasiska.

Návrat do Manily

Čierne mraky valiace sa na Malapaskuu sú signálom na odchod z malého tropického raja. Najbližšie dni sa má okolo prehnať ďalší tajfún. Tropické búrky bičujú Filipíny tretinu roka. Našťastie na súostroví pozostávajúcom z vyše sedemtisíc ostrovov sa stačí presunúť o niekoľko sto kilometrov ďalej a ujsť pred vrtochmi prírody. Aj Manila nás po troch týždňoch víta s príjemnejšou tvárou. Cez smogový opar sa dokonca podarí prehrýzť niekoľkým slnečným lúčom. Akoby sa na poslednú chvíľu pred rozlúčkou ešte snažila vylepšiť si renomé nevľúdnej betónovej džungle.

Zdroj: Goldman

Chorvatsky Vis je jednoducho Vis Maior, vyššia moc. Trčí z atramentu mora v miestach, kde ako tvrdia tunajší ostrovania, bije srdce jadranu. Keď sa k nemu postavíte Vis-á-Vis, zavonia rozmarínom, kameňom históriou i prekvapením.

Hoci Vis je spomedzi 67 obývaných ostrovov v Chorvátsku najjužnejší a najteplejší, pre našinca je paradoxne najmenej známy. Tomuto hornatému dalmatínskemu ostrovu odnepamäti vravia „zelená skala“. Pre svoju strategickú polohu bol pre námorníkov, vojakov a obchodníkov v tomto exponovanom priestore pojmom už tri tisícročia. Neveľký ostrov mal vždy chýr neuralgického bodu na osi medzi Benátkami a gréckym súostrovím. Nečudo, že o vládu nad ním bojovali Gréci, Rimania, Byzantínci, Benátčania, Rakúšania, Taliani, Francúzi aj Briti. Do roku 1989 tu bola dôležitá základňa juhoslovanskej armády a cudzincom bol na ostrov vstup zakázaný. Dlhá odlúčenosť od sveta militarizovaný Vis doslova ožobračovala – popri Korčuli, Hvaru, Braču a ďalších ostrovoch Dalmácie, ktoré ryžovali zlato z cudzineckého ruchu, bol len chudobným príbuzným. Dnes vstáva z popola a svoju koncepciu obnovy stavia na revitalizácii starých mediteránnych kamenných domov, na zachovaní tradičného prostredia a svojho osobitého genia loci. Na turistické využitie čaká osemnásť objektov, ktoré tu ostali prázdne po odchode vojenskej posádky, a plány nových prístavov pre jachty v Komiži aj meste Vis sú už na stole.

Prebúdzanie

V ostatných troch rokoch tu vypukla horúčka kupovania pozemkov a domov. Ceny nehnuteľností vyleteli prudko nahor najmä po správach, že na Vise začali skupovať parcely anglickí lordi a šľachtici. Za štvorcový meter v ruine neobývanej kamennej kuče sa platí okolo 1 000 eur. Avšak domy a pozemky nekupujú len Angličania, ale aj Nemci, Američania, Francúzi, ba aj Austrálčania. Nehovoriac už o Slovincoch, ktorých tu bolo už za bývalej Juhoslávie vždy neúrekom. Tí tu začali kupovať dokonca veľké parcely na výsadbu olív a iných plodín. Vraj to bude báza na výrobu ekologicky čistých potravín a tie sú v Slovinsku žiadané. Na Vise má už svoje domy aj niekoľko Slovákov. Slovenská vlajka na lodiach zakotvených pri miestnej rive nie je už výnimkou. Pre zaujímavosť – na Jadrane sa dnes plaví už bezmála 300 slovenských jácht. Podľa názoru ľudí z tunajšej radnice by však ostrov nemal zadusiť masový turizmus a kontrola a kvalita sa musia stať imperatívom. Už teraz sa tu v prístave striedajú jachty šejkov, politikov, monarchov a celebrít z celého sveta. Vis je jednoducho in – uzavretosť, drsnosť, prírodná výnimočnosť a pohnutá história zabrali. Mimochodom, prví zahraniční turisti, ktorí sem prichádzali organizovane, boli z Československa, a to už v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Striedali sa v dvojtýždenných turnusoch. Bývali v hoteli, ktorý sa dodnes volá Česká vila. Tú potom vojaci premenili na ka sáreň. Teraz je objekt, ktorý bol v minulosti architektonickým skvostom, prázdny, spustošený a čaká tiež na obnovu. Perspektívy Visu sa opierajú o speleológiu (ostrov je vlastne obrovskou deravou hrudou ementálu – do mnohých z desiatok jaskýň ešte ľudská noha nevstúpila) a nautiku (regata Vis má už 63-ročnú tradíciu), kultúrne dedičstvo, atraktívne ciele potápačov, vinárstvo a rybolov, zdravotnú turistiku, archeologické výskumy a podobne. Ale pozor: hlavným tromfom je najčistejšia voda a vzduch na Jadrane. Kedysi žilo na desiatom najväčšom chorvátskom ostrove vzdialenom od pevniny 76 morských míľ vyše 12-tisíc obyvateľov, dnes sotva tretina. Ťažký život, bieda a izolácia ostrova urobili svoje. Kamenné domy pustli, ľudia sa sťahovali za oceán – najmä do Austrálie a Kalifornie. Po desaťročiach teraz natalita vyrovnala mortalitu. Po tom, čo sa Vis zbavil ponoriek, diel, torpéd, muničných skladov a ostnatých drôtov, ľudia sa pomaly začali vracať na ostrov.

Ultimatívny raj

Jedným z nich je aj 56-ročný Josip Karakaš, ktorý sa tu s rodinou natrvalo usadil pred štyrmi rokmi. Maliar, sochár, keramikár, historik umenia, vydavateľ, pedagóg, scénograf, ekológ, galerista, organizátor výtvarných sympózií...Prišiel sem z Belehradu a na južnom pobreží v osade Rukavac kúpil rozľahlý pozemok. Postavil si na ňom dom, ateliér a galériu. Jeho prítomnosť na ostrove má pre Vis oveľa väčší význam, ako by sa od jedného umelca očakávalo. Spolu s ďalšími 25 prívržencami tu založil a vedie spoločnosť Dega Art, ktorej hlavným programom je projekt Múdrosť ostrova Vis. Bradatý Josip Karakaš, ktorý ako keby vypadol Solženicynovi z oka, mi k tomu na jeho haciende povedal: „Svetová organizácia WWF vyhlásila Vis za jeden z posledných desiatich rajov v celej oblasti Stredomoria a naša spoločnosť si predsavzala, že urobí všetko pre to, aby zabránila jeho ekologickej degradácii. Venujeme sa propagácii a osvete napomáhajúcej udržateľnému rozvoju Visu, zachovaniu ekologickej rovnováhy a ekonomickému rastu. Jednoducho povedané – usilujeme sa dostupnými prostriedkami ochrániť jedinečný životný priestor ostrova Vis.“ Josip Karakaš urobil pre kultúru na ostrove už veľa. Na medzinárodných maliarskych sympóziách, ktoré pravidelne organizuje, mal už aj viacero Slovákov. Teraz sa chystá vyraziť po ostrove s kamerou a nakrútiť dokumentárne filmy o Vise. Veď len o neprebádaných jaskynných systémoch v útrobách „červivého“ Visu sa dá urobiť mnoho unikátnych snímok. Nadšenie a cieľavedomosť tohto muža by sa zišli aj na iných jadranských ostrovoch, ktorých ekosystém už doslova volá o pomoc.

Strážcovia ostrova

Na „Zelenej skale“ sú dve staré mestá – Vis a Komiža. Sú plné skvelých príkladov typickej mediteránnej architektúry i klasických štýlov – zvonice, kláštory, opevnenia, nekropoly, kostolíky, labyrinty úzkych uličiek... Sú vzdialené iba desať kilometrov, jedno stráži východný, druhé západný cíp ostrova. Rozdiel medzi nimi je však citeľný. Mestečko Vis je na brehu roztiahnuté na štvorkilometrovom páse, Komiža, ležiaca pod úpätím najvyššej hory ostrova Hum, vysokej bezmála 600 metrov, je kompaktnejšia, útulnejšia a ľudia v nej sú vraj komunikatívnejší a držia spolu viac ako vo Vise. Visania sú uzavretí, zahľadení do seba. Ba aj počasie je v nich často veľmi rozdielne. Obe mestá majú svoj ľahko rozpoznateľný dialekt (na ostrove hovoria ľudia troma nárečiami). Nesprávajú sa však voči sebe nepriateľsky. Veď sú spoločne odchovaní morom, vetrom, kameňom. Nikdy im nikto nič nedaroval zadarmo. Všetko zelené, čo vzíde z kamenistej zeme, si tu človek váži viac než kdekoľvek inde na svete. Dlhotrvajúce suchá, keď z neba nespadne aj sto dní ani kvapka, vedia spáliť všetko do koreňa. Ešte šťastie, že ostrov má ako jediný z jadranských ostrovov bohaté zdroje sladkej vody. Samostatnou kapitolou tunajšej histórie je víno. Viniču sa tu darilo odpradávna. Grécky spisovateľ Agatarnides už v 2. storočí napísal, že „najlepšie víno na svete má Vis“. Vo viedenskom Hofburgu pili Habsburgovci a ich hostia dlhé roky víno výhradne z Visu. Ľudia tu často žartom hovoria: vínom sme zapíjali už pilulky pri detských chorobách. K chýrnemu vínu vugava tu nikdy nechýbali ryby, ktoré sú základnou obživou Visanov. „Ribarnice“ tu stáli už pred šiestimi storočiami.

Nedobytná bašta

Gojko Gazija je muž, ktorého v rodnom mestečku Vis pozná každý. A skoro každý aj na druhej strane ostrova v Komiži Robí odmalička za troch. Vyučil sa za murára a postavil tu na ostrove veľa domov. Hoci je po operácii a čaká na ďalšiu, obrába akre pôdy a viníc. Citróny, broskyne, slivky, figy, jablká a hrušky oberá z tristo stromov. Z úrody na stovke olivovníkov si dáva vylisovať olej. Sám si robí a aj predáva ovocné sirupy, víno, prošek, lekváre, vínny ocot, figy...Pred niekoľkými rokmi sa ešte staral aj o kozu a päťdesiat oviec sa mu páslo pri ceste vysoko nad morom. Ráno predáva ovocie a zeleninu na malom trhovisku na rive pod vejármi rozložitých paliem a potom až do večera trávi čas zalievaním, hnojením, oraním, strihaním, kosením, oberaním... „Vis je pre hostí akousi mucholapkou,“ vraví 76-ročný Gojko Gazija. „Pre svoju tvrdosť, drsnosť a hrdosť. Krása prírody na ostrove je len jedna strana mince. Nedá mi tu nespomenúť ešte čosi,“ dodáva. „Vis ostal cez druhú svetovú vojnu jediným nepokoreným ostrovom v Stredomorí – Nemci sa sem dostali len ako zajatci. Vrchný štáb juhoslovanských partizánov s Titom na čele tu v roku 1944 pôsobili celé tri mesiace. Zasadal tu aj parlament a Vis bol dočasným hlavným mestom štátu. Vlastne každá rodina na ostrove mala svojho partizána. Ale po rozdelení federatívnej Juhoslávie v roku 1991 tu naraz zmizli z kamenných podstavcov busty partizánskych veliteľov. Titovu jaskyňu, v ktorej maršal býval, zdevastovali, z múrov domov v meste zmizli dovtedy chránené heslá z vojny, veľký kamenný partizánsky pamätník rozbili... Také niečo môžu urobiť len hlupáci. Poviem vám jedno, na Vise zahynulo cez vojnu so zbraňou v ruke 440 ľudí. Domorodcov – civilistov z ostrova, ktorý sa vtedy premenil na veľkú vojenskú bázu, vysídlili do tábora pri Sueze, kde v púšti Sinajského polostrova prežili tri roky. Bol som tam aj ja. Sú to holé fakty, ktoré sa nedajú vygumovať z mysle a histórie, a tak si myslím, že pre návštevníkov ostrova by nemuseli byť nezaujímavé,“ vraví Gojko.

Modrá jaskyňa

Asi päť kilometrov juhozápadne od Visu vystupuje z mora jeho rovnako hornatý „satelit“ Biševo. More vytrvalou lopotou s kladivami vĺn vyhĺbilo do jeho strmých brehov z vápenca mnoho fjordov, puklín, dutín, otvorov, jaskýň... Jedna z nich – Modrá jaskyňa – preslávila Vis podobne ako talianske Capri jeho tiež modrá jaskyňa. V člne si musíte takmer ľahnúť, aby ste si hlavu neotĺkli o skalu. Otvor je vysoký len niečo vyše metra. A potom je tu už iný svet, prostredie nasýtené akýmsi nadpozemským čarom. Modrú jaskyňu na Biševe objavil v roku 1884 barón Eugen Rausonnet, ktorý si „dvere“ do nej otvoril dynamitom. Vnútri doslova lapáte po vzduchu – nie pre vlhké dusno, ale od dych vyrážajúcej krásy. Festival belasých farieb. Rapsódia v modrom. Jaskynný priestor dvoch lodí kamenného chrámu s 15 metrov vysokou klenbou osvetľujú slnečné lúče odrážajúce sa od 36 metrov hlbokého dna a prenikajúce sem podvodnými bránami z otvoreného mora. Voda v jaskyni dlhej 24 metrov a širokej 12 metrov sa mení vďaka svetelným efektom na akési tekuté striebro. Dovnútra môže vplávať vždy iba jeden sprievodcovský čln. Dovolia vám tu nielen niekoľko minút fotografovať, ale aj okúpať sa. Máte vskutku dojem, že plávate v riedkej ortuti a všetko okolo je pritom modré. Unikátna Modra špilja je od roku 1951 chránená národná pamiatka a patrí k najvýnimočnejším prírodným fenoménom v Chorvátsku. Na Biševe je aj viacero iných pozoruhodných jaskýň, z ktorých zaujme najmä Medvedia. Meno dostala podľa morskej medvedice, cicavca podobného tuleňovi, ktorý sa tu kedysi hojne vyskytoval. Teraz toto plaché zviera na Jadrane vídať naozaj už len veľmi zriedka. Za jasného počasia je z Biševa aj voľným okom viditeľný čierny bizarný ostrovček Jabuka, čnejúci sa ako čepeľ noža do výšky 96 metrov nad hladinu mora. Má sopečný pôvod a iba dva štvorcové kilometre. Ak by ste sa niekedy dostali loďou do blízkosti tohto strmého útesu, dajte si pozor – v jeho čiernom kameni, ktorý sa pre svoju extrémnu tvrdosť používa na výrobu brúsok, je toľko magnetitu,že ihla kompasu v jeho okolí ukazuje všetko možné, len nie sever. Na ostrove sa povráva, že práve preto vôkol neho leží na dne množstvo stroskotaných lodí. Viacero z nich vraj prevážalo pred stáročiami na palubách drahý tovar, ba hotové poklady. Množstvo kaplniek a kostolov roztrúsených po ostrove a takisto chátrajúce patricijské paláce evokujú niekdajší duchovný lesk. Práve z archeologickej zbierky vo Vise a rybárskeho múzea v Komiži čerpá ostrov silu do budúcnosti. Silu pre zachovanie tradície a identity, ktoré tu vďaka dlhoročnej izolácii pretrvali. Silu, aby sa chorvátske Capri, ako Vis začali nazývať zahraničné bedekre, nestalo posledným tučným sústom nenásytnosti turistického draka.

Zdroj: Goldman

Ilegálni baníci sú častým a veľmi vážnym problémom krajín tretieho sveta. Ich osudy môžu na prvý pohľad vzbudiť pocit ľudskej spolupatričnosti nad utrpením človeka, ktorý je na takúto prácu odkázaný. S postojom pragmatika však možno konštatovať, že ilegálna ťažba nerasných surovín v konečnom dôsledku prináša ľuďom a krajine, v korej žijú, len skazu.

Katanga je jednou z administratívnych provincií v juhovýchodnej časti Demokratickej republiky Kongo, kde som prijal ponuku pracovať ako geológ zameraný na prie skum ložísk. Nikdy predtým som v Afrike nebol a naozaj som netušil, do čoho idem. Veľmi rýchlo som si uvedomil, že som sa dostal do krajiny, ktorá mi pomôže pochopiť všeobecne známe africké paradoxy. Konžská krajina, nesmierne bohatá na prírodné krásy a nerastné suroviny, je takmer macošským domovom svojich obyvateľov. Väčšina z nich sa musí pretĺkať životom zo dňa na deň spôsobom pre Európana takmer nepochopiteľne drastickým a biednym. Bohaté ložiská medi, kobaltu, uránu, ropy, zlata a diamantov sú „temné poklady“, ktoré ukrývajú prekliatie smutnej minulosti, bezútešnej prítomnosti a nejasnej budúcnosti obyvateľov tejto krajiny. Ich odkrývanie sa začalo koncom 19. storočia, ešte za čias belgického kráľa Leopolda II. Celé územie vtedajšieho Slobodného štátu Kongo, ako ho sám pomenoval, bolo jeho osobným a nedotknuteľným majetkom. Leopold II. v tej dobe vytvoril ozbrojené expedičné oddiely „force publique“, ktoré mali za úlohu terorizovať domáce obyvateľstvo a hrubou silou ich nútiť vyhľadávať a ťažiť drahé a farebné kovy. Tento spôsob „geologického prieskumu“ pripravil o život takmer 10 miliónov ľudí. Obrovské časti územia však ostali prieskumom kolonialistov dodnes nedotknuté.

Terra Incognita

Katanga má prevažne rovinatý charakter s miernymi pahorkami, ktoré sú prizdobené bujnou vegetáciou stromov a bambusov. V období dažďov od decembra do marca sa lesy premenia na nepriechodnú zabahnenú džungľu, cez ktorú sa dá dostať iba po vyjazdených rozbitých cestách. Cestná infraštruktúra tu takmer ani neexistuje. Naše prieskumné územie má vyše 5 000 km2, ale z miesta na miesto sa môžeme presúvať silným terénnym automobilom rýchlosťou najviac 25 km za hodinu. Oblasti mimo hlavnej cesty sú autom takmer nedostupné a my sa na konkrétne miesto určenia musíme dostať po vlastných. Domáci sprievodcovia dokonale poznajú spleť vyšliapaných chodníkov, ktoré vedú k starodávnym prieskumným šachtám a baniam po belgických kolonizátoroch. Mnohé z nich sú rafinovane ukryté v hustom poraste trávy a my môžeme pri troche neopatrnosti skončiť v útrobách jám, ktoré sú hlboké aj 10 m a zväčša zatopené vodou. V duchu si predstavujem, aké útrpné muselo byť kopanie do tvrdej skaly primitívnymi lopatami a čakanmi. Kusy medenej rudy sa vynášali ručne na povrch v bambusových košoch a ukladali na haldy. Po vytriedení podľa kvality mineralizácie balili otroci rudu do vriec a na chrbtoch ju prenášali niekoľko desiatok kilometrov von z pralesa. Vlhkosť vzduchu tropického lesa a teplota okolia urýchľujú naše fyzické vyčerpanie. Chvíle oddychu nám znepríjemňuje rôzny hmyz a peľ z okolitých tráv, ktorý síce omamne vonia, ale páli pokožku Najnepríjemnejšie sú však maličké včely, ktoré nás v rojoch atakujú a olizujú nám pot z tela. Máme ich všade. V nose, v ušiach, vo vlasoch. Našťastie nemajú žihadlo a okrem dotieravosti sú úplne neškodné. Pred západom slnka dokončujeme prácu a vydávame sa aj so vzorkami na spiatočný pochod k autu. Do tábora, kde máme trvalú prieskumnú základňu, sa snažíme dostať novou, pre nás ešte neznámou cestou, ktorá vedie hustým porastom trávy dorastajúcej až do výšky štyroch metrov. Afričania ju priliehavo nazývajú „slonia tráva“, pretože je taká hustá a vysoká, že ukryje aj slona. Naše „objaviteľské“ odhodlanie po niekoľkých kilometroch zastavuje výstražná tabuľa s označením – mínové pole. Neostáva nám nič iné, iba sa vrátiť zdĺhavou, ale bezpečnou cestou späť do tábora. Do základne sa dostávame tesne po západe slnka. Pri ohni oddychujeme po náročnom dni a rekapitulujeme výsledky dnešnej misie. Preskúmali sme necelý kilometer územia, čo je žalostne málo. Na podobných geologických projektoch v Austrálii to bolo niekoľko desiatok kilometrov v priebehu jediného dňa. Podmienky prieskumu v Katange sú však absolútne neporovnateľné s podmienkami kdekoľvek na svete. Z džungle sa ozývajú uspávajúce zvuky nočných tvorov. Je čas pobrať sa spať a zajtra opäť vyraziť. Tušíme, že naša Terra Incognita má pre nás pripravené nové vzrušujúce prekvapenia.

Boj o poklady

Mínové polia sú pozostatkom občianskych vojen a ďalšou príčinou, ktorá sťažuje dostupnosť a rozvoj odľahlých území Katangy. Od roku 2004 tu pôsobí medzinárodná humanitárna organizácia MAG (Mines Advisory Group), ktorá sa nezaoberá priamo zneškodňovaním mín, ale upozorňuje na ich prítomnosť, koordinuje odmínovacie práce, vzdeláva a pomáha miestnym komunitám, ako sa správať a pohybovať v zamínovaných oblastiach. Všetky osady a dediny v rizikových oblastiach s výskytom mínových polí majú svojho „svätého za dedinou“ v podobe ručne maľovanej tabule s vysvetľujúcim obrázkom, ako míny, granáty, bomby alebo zbrane vyzerajú, s upozornením – Nedotýkať sa! „Ľudia po dažďoch zväčšujú svoje polia,“ vysvetľuje mi Harri, môj domáci tlmočník a sprievodca po krajine a pri práci. „Mačetami vysekávajú les a trávu, nestarajú sa o míny. Myslia iba na to, ako uživiť seba a rodinu,“ dodáva. Mínové polia Katangy sú smutným dôsledkom udalostí, ktoré nasledovali po ukončení belgického koloniálneho útlaku Keď sa Belgičania v roku 1960 natrvalo stiahli z Konga, chceli si aj naďalej udržať kontrolu nad bohatými ložiskami medi v Katange. Preto začali podporovať separatistické aktivity politického lídra Moise Kapenda Tshombeho, ktorý si vytýčil za cieľ jej samostatnosť, aby mohla profitovať z nerastného bohatstva bez nevyhnutnosti sa deliť. Jeho zámer mu však nevyšiel a skončil vo väzení. Po prvých piatich rokoch samostatnosti Konga došlo v krajine k vojenskému prevratu a moc si prisvojil bývalý príslušník belgickej armády Joseph-Désiré Mobutu, známy aj pod menom Mobutu Sese Seko, ktorý premenoval krajinu na Zair. Ako diktátor vládol v krajine vyše tridsať rokov. Zvrhli ho v roku 1997 a do čela vlády sa postavil Laurent-Desire Kabila. Ten premenoval krajinu na Demokratickú republiku Kongo a tak ju poznáme dnes. Laurent Kabila sa dostal k moci v procese občianskej vojny, a to s vojenskou podporou Rwandy a Ugandy. Ako to však už v Afrike býva, jeho „priatelia“ o rok jeho krajinu napadli, aby sa dostali k náleziskám diamantov z oblasti Katanga, ktoré mali slúžiť na financovanie ich vnútorných oz brojených konfliktov. Kongo sa tak dostalo do druhej fázy občianskej vojny, ktorá poznačila Katangu množstvom masových hrobov, mínovými poliami, vypálenými dedinami a farmami. Konflikt sa oficiálne skončil podpísaním zmluvy o neútočení v roku 1999 v zambijskom hlavnom meste Lusaka. Z tohto obdobia občianskej vojny zostalo v krajine mnoho zbraní, ktoré sa dostali do rúk rôznym skupinám rebelov, ktoré dodnes terorizujú oblasti v Kongu lokálnymi konfliktmi a rabovaním. Katanga vo svoje severnej časti hraničí s provinciou Kivu. Tu pôsobí jedna z najbrutálnejších rebelských skupín známa pod menom Mai-Mai. Podľa odhadov disponuje silou približne do tridsaťtisíc mužov. Jej členovia sú neslávne známi praktikami kanibalizmu a vyvražďovaním a braním goríl ako rukojemníkov pri presadzovaní svojich politických záujmov.

V zajatí

Na území Katangy sa v období belgického kolonializmu realizovalo mnoho geologických prieskumných a baníckych prác. Z tohto obdobia pochádzajú vzácne a cenné historické dokumenty. Ich hodnota spočíva v tom, že novodobým prospektorom naznačujú miesta, odkiaľ začať s novodobým geologickým prieskumom modernými technológiami a postupmi. Historické ťažobné miesta sú v súčasnosti takmer vždy zdrojom potenciálnych konfliktov medzi ilegálnymi kopáčmi a geologickými prieskumnými spoločnosťami. Kolektívna pamäť lokálnych obyvateľov je veľmi spoľahlivá a zmienky o ťažbe, ktoré sa my snažíme vyhľadať v archívoch, si miestni odovzdávajú ústne z generácie na generáciu. Takže v miestach, kde „niečo“ je, často pokračuje intenzívna ilegálna ťažba bez toho, aby sme to vôbec tušili. Bola iba otázka času, kedy sa s ilegálnymi kopáčmi stretneme. Spoločnosti musia konžskej vláde na rozdiel od samozvaných baníkov zaplatiť pomerne vysoký dolárový poplatok za získanie prieskumníckej licencie. Tá sa vydáva na dobu určitú a jej obnovenie si vždy vyžaduje zaplatenie stanoveného poplatku – bondu. V prvých mesiacoch nášho pôsobenia v oblasti sa nám podarilo získať informácie o ložiskách medi v Katange vo vzdialenosti asi 80 km od našej základne. Keď sme sa blížili do cieľa našej misie, našli sme záverečnú časť cesty zabarikádovanú zrúbanými stromami. Za nimi sme sa neočakávane stretli tvárou v tvár s ilegálnymi kopáčmi. Bola to skupinka mladých mužov v otrhaných tričkách, so zachmúreným výrazom na tvári a s palicami v rukách. Na okraji cesty boli poukladané vrecia s medenou rudou. Na otázku, či je všetko v poriadku, odpovedali pochmúrnym mlčaním a nebavili sa ani s domácimi sprievodcami. V tom čase boli naše skúsenosti s africkou mentalitou domorodého obyvateľstva takmer nulové, preto sme sa rozhodli obísť barikády cez les a pokračovať v ceste. To bola obrovská trúfalosť. Ako sme sa neskôr dozvedeli od skúsených kolegov, barikáda v ceste vždy znamená výzvu do boja. „Ak ju prekročíš, znamená to, že si výzvu prijal!“ Nič netušiaci sme pokračovali v ceste a asi po tristo metroch nás zastavil ďalší zoťatý strom, pred ktorým bol postavený kríž. Visel na ňom kartónový papier s nakreslenou lebkou a na jeho ramene viselas lamená bábka v podobe obesenca. Sprievodcovia prepadli panike a chceli sa okamžite vrátiť: „This is not good sir! This is not good sir! This is not good sir!“ opakovali v kabíne auta. No bolo už neskoro. Cesta späť bola zabarikádovaná polenami a kameňmi, cez ktoré sa nedalo prejsť. Z lesa sa k nám približovala tlupa asi tridsiatich ľudí vo veku od šestnásť do tridsať rokov. „Preč s bielym mužom!“ „Meď patrí Kongu!“ revali ich vodcovia a potom spustili bezuzdnú emotívnu reakciu sprievodného davu. Poistka bola odistená a nálož odpálená. „Smrť zradcom Konga!“ pridali sa mladí výrastkovia v otrhaných tričkách s logom mobilného operátora. Táto výzva bola adresovaná dvom domácim sprievodcom a dvom konžským geológom. Rozvášnený dav sa snažil vytiahnuť ich z auta cez otvorené okno a začal ich hlušiť palicami a päsťami. Hystéria sa stupňovala a všade naokolo sa šíril smrad marihuany, ktorou si útočníci dodávali guráž. Železnými dlátami sa snažili prebodnúť pneumatiky a prevrátiť auto. Ani jedno sa im však nepodarilo, preto zapálili oheň pod podvozkom vozidla. Nohu som mal celý čas na spojke, jednotku zaradenú, pripravený v najkrajnejšej situácii vyraziť cez dav a snažiť sa uniknúť. Na celej scéne bolo najprekvapujúcejšie to, že okrem nenávistných pohľadov a nezrozumiteľných pokrikov si nikto nedovolil zaútočiť na mňa, bieleho muža – „muzungu“. Domorodí obyvatelia Afriky majú všeobecne v sebe zakódovaný neuveriteľný rešpekt voči ľudom inej farby pleti, ktorý dodržiavajú Väčšinou ťažko manuálne pracujú, ako otroci za čias belgického kolonializmu. Lopaty, krompáče, kusy železných tyčí, bambusové rebríky, koše, povrazy z kôry stromov – to sú ich pracovné nástroje, ktoré používajú pri ťažbe. Pracujú relatívne rýchlo a v priebehu niekoľkých mesiacov dokážu premeniť krajinu na nepoznanie. Miesta postihnuté ilegálnou ťažbou pripomínajú mesačnú krajinu. Vykopané jamy, haldy, vyrúbané stromy, špina a neporiadok – to je prvý výsledok ich snaženia a časová ekologická bomba. Tropické vlhké počasie najmä v období dažďov spôsobuje prudkú oxidáciu odkrytej horniny. Tento proces má za následok uvoľňovanie jedovatých prvkov, ako sú meď, olovo, zinok alebo kadmium, do pôdy a vody a kontaminácia sa šíri do elého okolia postihnutej krajiny. Pestrý koktail jedov spôsobuje odumieranie vegetácie a živočíchov, zamoruje lokálne potoky a rieky, ktoré sú jediným zdrojom vody pre lokálne obyvateľstvo, kontaminovaná pôda znehodnocuje poľnohospodárske produkty, ktoré sú zasa jediným dostupným zdrojom obživy. Akoby to všetko nestačilo, je tu ešte fakt, že kopáči používajú prudko jedovaté kyanidy a ortuť na získavanie zlata lúhovaním bez používania akýchkoľvek ochranných prostriedkov. Ich ďalšími obeťami sú zvieratá, ktoré lovia na spestrenie svojho skromného jedálneho lístka. Sú schopní skonzumovať všetko, čo sa hýbe – hlodavce, vtáky, opice, každého nejedovatého tvora bez výnimky. Na ich lov používajú pasce alebo gumové praky. V ich používaní sú veľmi zruční. Komunita kopáčov je organizovaná veľmi spontánne. Tak ako sa rýchlo zjavia, tak aj zmiznú. Lačno a bezohľadne putujú krajinou za vidinou svojho šťastia. V podmienkach, v ktorých žijú, absentuje dostatočná forma hygieny, a preto sú potenciálnymi prenášačmi chorôb a HIV v krajine. Po vyplatení mzdy sa na krátky čas sťahujú do okolitých osád, kde si užijú drobné radosti vrátane sexu, až kým neminú svoj zárobok a nevydajú sa na cestu späť. Príroda sa im občas za agresiu, akej sa na jej pokladoch dopúšťajú, tvrdo vypomstí, napríklad zosuvom pôdy do jám, v ktorej pracujú. Pred dvoma rokmi tak v neďalekom ilegálnom lome zasypalo asi pätnásť ľudí. „Vykopávali sme ich takmer týždeň,“ rozhovoril sa Harri, mimochodom tiež bývalý kopáč medi. „Podarilo sa nám dostať odtiaľ iba desať zmasakrovaných tiel, všetko mladí chlapi, niektorí len chlapci. Identifikovali sme ich iba podľa oblečenia a talizmanov.“ Rozprával pokojne a bez emócií, akoby ma len informoval, že „dnes bude asi pršať“.

Čierno-biele obraz

Vsúčasnej hospodárskej a spoločenskej situácii v Kongu konečné riešenie problému ilegálneho baníctva vlastne ani nemôže existovať. Prevažná časť takmer 67-miliónovej konžskej populácie žije na vidieku v ťažko dostupných oblastiach zväčša agrárnym spôsobom života. Absencia vzdelania, kultúry, zdravotnej starostlivosti, elektrickej energie, prístupu k informáciám o dianí v krajine či vo svete z nich robí veľmi ľahko manipulovateľné spoločenstvo, ktoré svoje konanie a rozhodovanie motivuje spontánnymi emóciami a pudom sebazáchovy. Ilegálni baníci sú veľmi prostí ľudia, ktorí v mnohých prípadoch jednoducho nemajú na výber. Keď ich stretnete v dedine, kde sú sami sebou a nie v zajatí gangu, dajú si s vami pivko a cigaretku na váš účet. Porozprávajú vám, kde niečo našli, a za malý bakšiš vám bez váhania lokalitu aj ukážu. Celková vzdelanostná a sociálna úroveň obyvateľstva však nahráva v prospech pochybným autoritatívnym individualitám, ktoré manipulujú lokálne spoločenstvá vidinou nádeje a krajšej budúcnosti, pričom bezohľadne sledujú iba svoje záujmy. Ich bosovia spolčení s priekupníkmi si prídu na niekoľko stoviek dolárov ročne, ale samotní kopáči si nezarobia viac, ako minú na cigarety, alkohol a biednu stravu. Spôsob života ilegálnych baníkov a ich konanie názorne odrážajú existujúce problémy africkej tradičnej spoločnosti vrátane jej individuálneho prístupu k vlastnému bytiu a myšlienkových postojov k osobnej existencii. Ako všade na svete, aj tu vládne túžba po bohatstve. Takáto túžba zrodená v priepasti existenčného dna sa však uskutočňuje a napĺňa obskúrnym spôsobom, ktorý prináša ešte väčšiu biedu. Sebauvedomovanie, úroveň myslenia a rešpekt k autoritám zodpovedá tradičnej africkej náčelníckej hierarchii, ktorá je takmer nenapadnuteľná a vzdialene pripomína už storočia prekonaný feudálny systém. Katanga v súčasnosti prežíva obdobie relatívneho mieru zásluhou prítomnosti mierových ozbrojených zložiek, vládneho vojska, vojenskej polície, a humanitárnych organizácií a v konečnom dôsledku aj zahraničných banských spoločností, ktoré sa v spolupráci s vládou a miestnou administratívou snažia navodiť akceptovateľné podnikateľské a bezpečné zázemie. Miestne obyvateľstvo si takisto začína uvedomovať výhody takejto situácie. Stavba ciest, vodovodov, elektrifikácia, humanitárna zdravotnícka starostlivosť, možnosti vzdelávania im dávajú nádej na lepšiu budúcnosť. Potrebovali by ju ako soľ. Katanga ukrýva ešte mnoho vzácnych ložísk nerastných surovín, ktoré treba objaviť. Ukrýva však aj veľa nebezpečenstiev a nevyriešených problémov.

Zdroj: Goldman

S Devínom sa spájajú moje televízne začiatky. Tu som sa v roku 1980 po prvý raz postavil pred televíznu kameru a dodnes sa pamätám na hrôzu, ktorá na mňa padla, keď ju zapli. Odvtedy som na Devíne nakrúcal už viackrát, opakovane som ho navštívil aj bez kamery a nie je to náhoda . Devín je miesto,kde sa kryštalizoval názor na našu najstaršiu minulosť.

Všetko spôsobila latinská veta: „Hludowicus rex mense Augusto ultra Danubium cum manu valida profectus Rastizen in quadam civitate, quae lingua gentis illius Dowina, id est puella dicitur, obsedit,“ čo v preklade znamená: „Kráľ Ľudovít sa v auguste vypravil s veľkým vojskom za Dunaj, obľahol Rastislava v akomsi hrade, ktorý sa v reči onoho národa menuje Dovina, to je Dievča. “Uvedený citát je z Fuldských análov, ktoré obľahnutie Doviny datovali do roku 864. Fuldské anály majú pre poznanie našej histórie kľúčový význam, informujú o vojnách, všímajú si vnútorné pomery Veľkej Moravy, a čo je najdôležitejšie – uvádzajú konkrétne meno z veľkomoravského zemepisu. A to je veľmi veľa, lebo také mená sú len tri, dve spojené s pevným miestom, Nitrava a Brezalauspurch (dnešná Nitra a Bratislava), tretie určené len veľmi približne „ultra Danubium“, za Dunajom.

Tajomná Dovina

Bolo by skvelé, keby sa ho podarilo nájsť, tým skôr, že Fuldské anály ho v istých obmenách spomínajú štyrikrát. Po prvý raz roku 855: „Aj kráľ Ľudovít sa musel vrátiť bez víťazstva, keď sa s malým úspechom vypravil s vojskom proti moravským Slovanom a ich kniežaťu Rastislavovi, ktorý proti nemu povstal. Radšej sa rozhodol dočasne nechať nepriateľa, chráneného vraj veľmi pevným valom, na pokoji než utrpieť v nebezpečnom boji veľké straty.“ V už spomenutom roku 864 bol Ľudovít o trochu úspešnejší. „Kráľ Ľudovít sa v auguste vypravil s veľkým vojskom za Dunaj a obľahol Rastislava v akomsi hrade, ktorý sa v reči onoho národa nazýva Dovina, to je Dievča. Ten sa však neodvážil bojovať s kráľovskými vojskami, a keď sa presvedčil, že nemá kam uniknúť, okolnosťami donútený vydal toľko a takých rukojemníkov, ako si kráľ želal. Okrem toho sa ešte spolu so všetkými svojimi veľmožmi prísahou zaručil, že bude kráľovi stále zachovávať vernosť, čo však vôbec nedodržal.“ Tretia správa je z roku 869: „V auguste zhromaždil kráľ Ľudovít vojsko a rozdelil ho do troch zborov. Keď sa už mali vojská vydať na pochod, kráľ ochorel. Preto musel na čelo svojho zboru postaviť najmladšieho zo svojich synov, Karola a nechať na Pána výsledok boja. Keď Karol na čele vojska, ktoré mu kráľ zveril, prišiel, spoliehajúc sa na pomoc Božiu, k onomu Rastislavovmu hradisku neobyčajne rozsiahlemu a nepodobnému všetkým ostatným starodávnym hradiskám, zničil požiarom okolité opevnenia na tomto území a zmocnil sa všetkého, čo našiel ukryté v lesoch alebo zakopané na poliach. Všetkých, ktorí sa s ním stretli v boji, zahnal na útek alebo pobil.“ Veľa chvály, ale z textu je celkom jasné, že „nevýslovne rozsiahle hradisko“ nedobyli, dôležitá je však iná vec, do veľkomoravských dejín vošiel Svätopluk, ako svedčí správa z nasledujúceho roku: „Rastislavov synovec Svätopluk, keďže mal na zreteli vlastné záujmy, poddal sa Karlomanovi spolu s kráľovstvom, v ktorom vládol. Tento skutok Rastislava veľmi rozhneval a tajne proti nemu osnoval úklady. Rozhodol sa preto dať Svätopluka počas hostiny nečakane zavraždiť. Ten sa však s Božou milosťou vyslobodil z nebezpečenstva smrti, pretože prv ako by tí, čo ho mali zavraždiť, vstúpili do domu, vstal od hostiteľovho stola, upozornený niekým, kto o týchto úkladoch vedel, a predstieral, že ide na lov so sokolmi. Tak vyviazol z pripravenej pasce. Keď Rastislav videl, že jeho zámer sa prezradil, začal so svojimi vojakmi Svätopluka prenasledovať, aby ho zajal. Spravodlivým Božím rozhodnutím sa však sám chytil do pasce, ktorú nastavil. Lebo práve tento synovec ho zajal a spútaného ho odovzdal Karlomanovi a ten ho poslal do Bavorska so sprievodom silného vojenského oddielu, ktorý ho strážil, aby nemohol ujsť. Tu ho uvrhli do väzenia a strážili až do kráľovho príchodu. Karloman potom bez akéhokoľvek odporu vtrhol do jeho kráľovstva a obsadil všetky mestá a hradiská. Keď usporiadal pomery v kráľovstve podľa svojich predstáv a rozdelil jeho správu medzi svojich, zhabal kráľovský poklad a vrátil sa späť. A potom pritiahol kráľ Ľudovít začiatkom novembra do Bavorska a tam po porade so svojimi ľuďmi prikázal, aby pred neho predviedli Rastislava, spútaného ťažkou reťazou. Nariadil, aby bol – i keď ho prítomní Frankovia, Bavori i Slovania holdujúci kráľovi odsúdili na trest smrti – pripravený iba o svetlo svojich očí.“

Svätopluk na obzore

To je posledná informácia o Rastislavovi. Naproti tomu Svätopluk sa z dejín už nevytratil a je zvláštne, že do nich vošiel ako kráľ: „Poddal sa Karlomanovi spolu s kráľovstvom, v ktorom vládol.“ Za Svätoplukovo kráľovstvo sa najčastejšie považuje Nitra, škoda, že analista to výslovne nenapísal, bol by to významný fakt o najstarších dejinách Slovákov. Nasledujúca správa z roku 871 opisuje udalosti po Rastislavovom páde: „Rastislavovho synovca Svätopluka obvinili pred Karlomanom z nevernosti a uväznili ho. Moravskí Slovania v domnienke, že ich vojvoda zahynul, ustanovili si za vládcu akéhosi kňaza Slavomíra, ktorý bol príbuzným uväzneného vojvodu, a hrozili mu smrťou, ak nebude chcieť vládnuť nad nimi. Ten potom z donútenia s nimi súhlasil, začal bojovať proti Karlomanovým vojvodcom Engilschalkovi a Wilhelmovi a pokúšal sa ich vyhnať z obsadených miest. Tí však bojovali proti povstalcom s veľkým úsilím, a keď niektorých z nich pobili, donútili Slavomíra na ústup. Medzitým Karloman prepustil na slobodu Svätopluka, pretože mu nikto nevedel dokázať zločiny, z ktorých bol obvinený. Poctený kráľovskými darmi, vrátil sa do svojho kráľovstva na čele Karlomanovho vojska, akoby chcel bojovať so Slavomírom. Tak to ľstivo prisľúbil Karlomanovi, ak mu umožní návrat do vlasti. Často ľudí neopatrných a veľmi sebavedomých stihne potupa a to sa prihodilo aj tomuto vojsku. Keď ostatní budovali tábor, Svätopluk vstúpil do starého Rastislavovho hradiska, hneď porušil vernosť a zabudol na svoju prísahu, čo je naostatok slovanský zvyk. Svoje sily a schopnosti vynaložil nie na porážku Slavomíra, ale na pomstenie urážky, ktorú mu spôsobil Karloman. S veľkým vojskom napadol nič netušiacich a málo ostražitých Bavorov v ich tábore a mnoho z nich zajal živých. Takmer všetkých ostatných pobil – okrem tých, čo sa prezieravo vzdialili z tábora.“ Fuldské anály opisujú tak štyri bojové epizódy z veľkomoravských dejín, v ktorých spomínajú: rok 855 – Rastislavov veľmi pevný val, rok 864 – Rastislavov hrad Dovina, rok 869 – nevýslovne rozsiahle a všetkým starodávnym nepodobné Rastislavovo hradisko a rok 871 – staré Rastislavovo hradisko. Trikrát hovoria o neurčitom kniežacom sídle, raz ho menujú: Dovina, to je Dievča... Netvrdia, že ide o jedno miesto. Spojenie týchto správ je však také sugestívne, že priam navádza stotožniť všetky do jednej Doviny, sídla vládcu, a teda aj hlavného mesta Veľkej Moravy.

Devín v archeológii

O totožnosti Devína a Doviny spočiatku nepochyboval takmer nik, pre Slovákov sa Devín stal pútnickým miestom. Ján Hollý ho ospieval v homérskom epose Svatopluka štúrovci kládli Devín na jednu rovinu s Nitrou, Tatrami, Dunajom a Váhom, lenže boli to všetko viac sny ako istota. Pred prvou svetovou vojnou sa do diskusie o Dovine zapojil nový človek, Moravan Josef Zavadil. Vybadal, že Devín tvorí zložitý systém opevnených miest, ktorý ešte vždy možno rozpoznať v teréne. Narátal štrnásť hradísk; zaradil medzi ne aj Bratislavský hrad ako poslednú a najhlavnejšiu pevnosť Devínskej brány. Na Devín pozval jedného zo zakladateľov modernej českej archeológie, Josefa Inocenca Červinku, aby overil dosiaľ číre teórie jediným možným spôsobom – archeologickým výskumom a Červinka mu dal za pravdu. Navyše v sonde, ktorú dal vykopať, boli na hrade v najvyššej vrstve pamiatky stredoveké, pod nimi veľkomoravské a najnižšie rímske, čím vytvoril základný historický rámec devínskej minulosti. Pravda, najvýznamnejší bol objav, ktorý sa Červinkovi podaril priamo na hrade: „Na této vrstvě římské byly položeny základy obdélné budovy, 13 m zdéli od západu k východu a 7 m zšíři. Mohutné zdi stavěny byly z větších lámaných balvanů na dno vylité bílou maltou míchanou ostrým křemitým pískem, někde červených zrn; maltou touto zbytky zdí též omítány. V této budově nebylo však nikde přimíseno roztlučených cihel římských. Budova měla velikou místnost uprostřed a při obou čelech po úzkém pokojíku. Hrubé zdivo, místy až 80 cm výšky, nemohlo být původu římského a jest jistě zbytkem středověké falce (palatia). Budova musela býti stržena už do konce 10. století, protože tou dobou počalo se na kopečku pohřbívati a některé hroby byly uloženy přímo na zdi nebo přes ně, a aby hrob mohl býti řádně vyhlouben, byly zdi rozebírány na šířku hrobu. Toto pohřebiště řadové bylo založeno koncem X. století, hroby byly v řadách a nebožtíci v nich ukládáni na znaku hlavami k západu, nohama na východ.“ Slovo falc značí opevnené románske feudálne sídlo, palatium je po slovensky palác, a Červinka teda svetu oznámil objav murovaného veľkomoravského paláca, ktorý ak aj nepatril rovno kniežaťu Rastislavovi, rozhodne bol príbytkom veľmoža. Dňa 29. októbra 1932 kúpil Devín od Pálfiovcov štátu. Rozhodlo sa o obnove archeologického výskumu a následnej úprave a konzervácii ruín. Na Devín prišla nová generácia výskumníkov, mladý, vtedy len dvadsaťosemročný český historik umenia Václav Mencl a skúsený, takmer päťdesiatročný český archeológ Jan Eisner, ktorý sa priklonil k názoru, že Devín bol Dovinou, a keď potom v roku 1938 na veľkomoravskom pohrebisku vo vinohrade Jána Mladošoviča na svahoch Devínskej Kobyly odkryl detský hrob s bronzovými hrozienkovitými náušnicami, náhrdelníkom zo sklených perál a s bronzovým príveskom, ako jeden z prvých dokladov, že na Devíne nežili len bojovníci, ale aj príslušníci vyššej spoločenskej vrstvy, pripustil, že Devín bolmožno „rozsiahlym a všetkým starodávnym nepodobným Rastislavovým hradiskom“. Horšie dopadol Červinkov veľkomoravský palác – Václav Mencl (a už predtým historik Václav Dobiáš) ho označil za rímsky. V omietkach našiel typický znak rímskeho staviteľstva, tehlovú drvinu, ktorá Červinkovi chýbala, dokonca aj tehly s kolkom XIV. légie priamo v múroch alebo rozhádzané po okolí. Preto napísal celkom jednoznačne: „Výkop z roku 1935 tedy prokázal nesporný římský původ tohoto objektu.“ Devínsky výskum sa nedokončil – po vzniku slovenského štátu sa Václav Mencl a Jan Eisner museli vrátiť do Čiech, Devín pripadol Nemecku, no ešte predtým kamením vyznačili pôdorys stavby, ktorú objavil Červinka. Päť rokov po oslobodení sa výskum na Devíne obnovil. Vykonala ho už tretia generácia archeológov: Ján Dekan, Ľudmila Kraskovská a Štefan Janšák. Významne doplnili obraz starovekého i veľkomoravského Devína, ale nijaké knieža, nijaký arcibiskup, nijaký kostol: predstava o kniežacom sídle sa rozpadala: pohraničná pevnosť, nič viac.

Stratený kostol

Dňa 27. februára 1961 sa slovanské hradisko Devín stalo národnou kultúrnou pamiatkou. Rozhodlo sa o konzervácii stredovekého hradu a celkovej úprave hradiska. V roku 1966 sa začal už štvrtý archeologický výskum, opäť ho viedli mladí ľudia, archeológovia Veronika Plachá a Igor Keller a architektka Jana Hlavicová: zostali na Devíne tri desaťročia, až do odchodu na dôchodok (Igor Keller do predčasnej smrti). Objavy prekonali všetko očakávanie, iba domnienka o sídle kniežaťa sa nepotvrdila. Chýbal predovšetkým kostol, lebo hrad kresťanského kniežaťa bez kostola jednoducho nemohol byť. A je čudné, že sa nenašiel, lebo na svahu Devínskej Kobyly odkryl Igor Keller vyše stovky veľkomoravských, prevažne kresťanských hrobov. Na hrade veľkomoravské hroby chýbali, zato počet mladších hrobov narástol až k tisícke, pričom hroby z 10. storočia dôsledne dodržiavali kresťanskú orientáciu západ – východ. A to je dôležité! Ako by to dokázali bez kostola? Lenže kostol stále chýbal...A tak sa teda začalo deliť; za najbezpečnejším valom sa vraj Rastislav roku 855 skryl asi niekde na južnej Morave (myslelo sa na Pohansko), Rastislavova Dovina je Devín, nesmierne veľké opevnenie z roku 869 bolo v Mikulčiciach, starobylý hrad z roku 871 stál v Starom Měste na Morave. Ponášalo sa to na trochu komický výpredaj, ani to však nič nemenilo na skutočnosti, že Devín musel z najvyšších nárokov popustiť. V roku 1979 sa na Slovensku konal medzinárodný kongres archeológov venovaný Rimanom a Germánom. Jeho súčasťou bola aj exkurzia na Devín. Keď účastníci exkurzie prišli k pôdorysu budovy, ktorú objavil Červinka a Mencl určil ako nepochybne rímsku, rakúski archeológovia vyhlásili, že to nie sú základy rímskej budovy, ale veľkomoravského kostola postaveného z materiálu, ktorý pochádzal zo staršej rímskej stavby. Ponáša sa na kostoly s tromi apsidami, aké sú známe z územia bývalej Juhoslávie, pravda, na Devíne dve apsidy kamsi zmizli. Možno sa zničili pri stavbe stredovekého hradu. A možno nie. A tak záhadnú stavbu odkryli už po tretí raz. Miesto bolo zavalené materiálom zo stredovekých stavieb, niekde až do výšky troch metrov. Preto sa archeológovia pustili do hlbín. A výsledok bol neuveriteľný: hlboko pod zemou ležal maltou vyliaty žľab aj so spodným radom kameňov z druhej apsidy, z tretej ostali zvyšky maltového lôžka. Už sa zdalo, že devínski výskumníci zvíťazili, lenže Josef Poulík veľkomoravské datovanie odmietol: kostol bez hrobov v časoch Veľkej Moravy nejestvoval... Začali sa teda odznova v beznádejne rozrýpanej skalnatej zemi už veľa ráz prekopanej. Trvalo to roky, no napokon 10. septembra 1985 sa v hĺbke tri a pol metra, osem metrov od múrov kostola, objavil hrob asi tridsaťročnej ženy s dieťaťom na hrudi, obdarovanej dvoma striebornými náušnicami, náhrdelníkom zo sklených korálikov, dvoma hrkálkami, praslenom, železným nožíkom a veľkomoravskou keramikou. Vzápätí sa našli ďalšie hroby: asi 20-ročný bojovník s ostrohami, nožíkom, ovčiarskymi nožnicami, kresadlom a ocieľkou, žena stredného veku bez milodarov, bojovník s ostrohami, zvyškami vedierka na napájanie koňa, nožíkmi a ocieľkou, novorodenec s náhrdelníkom, bronzovou náušnicou a piatimi gombíkmi. Nebolo pochýb: našiel sa veľkomoravský cintorín, ktorý ležal pod niekoľkými vrstvami mladších hrobov, niekde až štyri metre hlboko. Cintorín z druhej polovice 9. storočia, z čias kniežaťa Rastislava. A tak sa teda našla „Dovina, to je Dievča“.

Zdroj: Goldman